OBSAH: Geniálna a pološialená spisovateľka Irma Sandorfová žije sama vo svojom byte v New Yorku a celé dni trávi písaním svojich brakových románov. Zariadenie jej bytu je strohé. Hoci sa chváli drahou sedačkou, kozubom a kobercom, divák nič také nevidí. Irma miluje svoju prácu, úplne sa jej oddáva, takmer vôbec nikde nechodí. Jediným rozptýlením sú jej tri priateľky – Melanie, Katy a Suzan, ktoré ju občas prídu navštíviť. Do jej života a profesie patrí samozrejme aj literárny agent Dave a taktiež psychoanalytik Graham. Pri takomto mega tvorivom spôsobe života sa niet čo diviť, že Irma často stráca pojem, čo je realita a čo sen, či halucinácia. Viackrát sa pýta svojich priateliek, či sú skutočné, alebo sú to postavy jej románov. Ďalším princípom sú prevrátené hodnoty a významy. Irma sa teší, keď jej knižky považujú za braky. Má z toho radosť a berie to ako lichôtku. Podobne je to aj vtedy, keď dostáva kritické listy od svojich čitateľov. Reálne pochvaly jej tvorby ju nudia. Podobne absurdne sa správajú aj ostatné postavy. Tieto princípy sú živnou pôdou pre komediálnosť a grotesknosť celej hry. V predposlednom obraze Irma oslavuje svoje narodeniny. Zídu sa všetci priatelia a priateľky. Obraz je takisto plný absurdnej komiky a bizarnosti. Posledný sedemnásty obraz nám prináša tri závery. Najprv sa nachádzame na Irminom pohrebe, kde sú všetci prítomní a dokonca sa im Irma na chvíľu zjaví ako prízrak. Vzápätí však sledujeme reálnu situáciu, kedy Irma píše na stroji, kde tento svoj pohreb opisuje a úplný záver je, keď prichádza lekár – psychiater a odvádza Irmu, aby si išla užiť lieky. Takže zase akési popretie reality. Táto hra nie je obmedzená nijakou logikou. Drží sa pravidla, čím bláznivejšie a absurdnejšie, tým lepšie.
ROZSAH: 21 strán
OBSADENIE: 4 ženy, 2 muži
ŽÁNER: komédia
OSOBY:
Irma Sandorfová, spisovateľka
Melanie, jej priateľka
Katy, jej priateľka
Suzan, jej priateľka
Dave, literárny agent
Graham, psychoanalytik
UKÁŽKA HRY
Dej sa odohráva v New Yorku.
1. OBRAZ
(Takmer prázdna scéna: stôl, niekoľko stoličiek, vešiak, ap. V popredí vľavo je úhľadný stolík a pri ňom stolička. Na stolíku je písací stroj, vedľa neho hŕba čistých bielych papierov. Pod stolom je odpadkový kôš, plný pokrčených papierov. Prichádza Irma.)
IRMA: Dobrý večer. Dovoľte, aby som sa predstavila: Som Irma Sandorfová. Niektorí ma možno už poznáte, najmä tí, ktorí ste čítali moje knihy. Vám ostatným poviem len toľko: áno, som spisovateľka, a dosť známa spisovateľka. Čítajte moje knihy, čítajte, stojí to za to, naozaj. Ja sama ich čítam veľmi rada, niekoľkokrát. Fakt sú dobré. Napríklad taký „Prízrak lásky“, to je taká kniha… Písala som ju tri mesiace. Podarená naozaj…
No a toto je môj úžasný byt. Zarábam celkom slušne, preto si môžem dovoliť trocha toho luxusu, no nie? Takže toto je moja úžasná sedačka, môj úžasný kozub a môj úžasný koberec. Že nič nevidíte? To nevadí. Máte predsa fantáziu, alebo sa mýlim? No tak ju zapnite, no, no, ešte trochu – výborne… No, roztomilý bytík, čo poviete? Slúži zároveň ako obývačka, spálňa, jedáleň a pracovňa. Tu za týmto stolom sa rodia, niekedy veľmi urputne, všetky moje úžasné diela. Ach, tvoriť je tak krásne. Umenie, a hlavne literatúra človeka povznáša, obohacuje, brúsi, ako ten najdrahší diamant, nemyslíte? Nemusíte so mnou súhlasiť, ak chcete, ale život, ten pravý život vás presvedčí. Pretože je ukrytý v mojich milovaných knižkách. Tak, to je na začiatok všetko, príbeh sa môže začať. Nech sa páči, poďte ďalej, vstúpte… (Zvonec.) Á, počujete? Niekto zvoní. To bude Melanie, moja najlepšia priateľka . (Ide otvoriť.)
2. OBRAZ
IRMA: Oh, Melanie, drahá, vitaj!
MELANIE: Ahoj zlatíčko, Irma. Čo povieš na moje nové šaty?
IRMA: Ó, Melanie, sú nádherné.
MELANIE: Naozaj?
IRMA: Áno, určite, sú prekrásne… Čo je, si sklamaná?
MELANIE: Ja neviem. Myslela som si, že sa ti nebudú páčiť.
IRMA: No ukáž, nie sú až také perfektné, ako na prvý pohľad.
MELANIE: Myslíš to vážne?
IRMA: Melanie, sú otrasné.
MELANIE: Naozaj?
IRMA: Veľmi šeredné.
MELANIE: Ó, Irma!
IRMA: Neviem, ako si môžeš dať na seba takú hrôzu.
MELANIE: Ó, drahá Irma, ďakujem. Naozaj si ma potešila, môžem si sadnúť?
IRMA: Sadni si sem, na sedačku.
MELANIE: Senzačné! Aká vkusná sedačka. To je z dovozu?
IRMA: Samozrejme že z dovozu. Z Číny. Páči sa ti?
MELANIE: Je bombastická.
IRMA: Myslíš to vážne?
MELANIE: Áno, je nielen praktická, ale aj štýlová a zapadne ti do celkového interiéru.
IRMA: Ó, ďakujem. (Pauza.) Tak spusť. V telefóne si bola taká vzrušená… No tak, Melanie, čo je, celá horím, začni. (Pauza.)
MELANIE: Drahá Irma, do môjho života vstúpil muž.
IRMA: Ó, Melanie, zlatíčko, ja umriem… Rozprávaj, aký je? Je pekný, alebo je škaredý? Mimochodom, ten by sa k tebe hodil, aspoň by ste sa dopĺňali. No ale už som ticho, hovor.
MELANIE: Ty lichotníčka! – No, tak v prvom rade – je to muž.
IRMA: Vážne? A ďalej?
MELANIE: No tak, je vysoký, čierny…
IRMA: Počkaj, on je černoch?
MELANIE: Prečo by mal byť černoch?
IRMA: Veď ty si povedala – vysoký, čierny…
MELANIE: Vlasy, vlasy má čierne.
IRMA: Aha, vlasy, no dobre a ďalej?
MELANIE: Kde som to prestala?
IRMA: Že je vysoký a čierny.
MELANIE: Aha, áno – No tak je vysoký a čierny…
IRMA: To si už hovorila.
MELANIE: A má také hlboké oči – ja sa zbláznim…
IRMA: Miluješ ho?
MELANIE: Koho? (Dlhá pauza. Irma sa začne prechádzať.)
IRMA: Prosím ťa, drahá Melanie, niečo mi povedz, ale pravdu. Si reálna, ozajstná, alebo si len jedna z postáv môjho pripravovaného románu?
MELANIE: Čo? Čože? Ale drahá Irma – ja som Melanie, tvoja najlepšia priateľka, poznáme sa už od detstva.
IRMA: Fuj, to je dobre, už som sa bála.
MELANIE: Si v poriadku? Nemám zavolať lekára? Napi sa vody, to ti pomôže, na tu máš.
IRMA: Ďakujem. Vieš, nesmieš si o mne myslieť nič zlé, ale v poslednom čase akoby strácam nad všetkým kontrolu.
MELANIE: Musíš si oddýchnuť. Priveľa pracuješ, preháňaš to. Nechcela by si so mnou zájsť niekedy do kina?
IRMA: Na tie braky?
MELANIE: Áno, presne na tie, na také ako píšeš ty, zlatíčko.
IRMA: Och, drahá, ty lichotníčka. Som strašne rada, že ťa mám. Dobre, hurá do kina!
(Tma, hudba.)
3. OBRAZ
(Rozospatá Irma v župane. Chvíľu chodí po izbe, zíva a škriabe sa. Potom zapne magnetofón.)
MUŽSKÝ HLAS: Dobré ráno, Irma.
IRMA: Hmm…
HLAS: Nepočul som – dobré ráno, Irma.
IRMA: Dobré ráno – trhni si.
HLAS: Ako si sa dnes vyspala?
IRMA: (Znechutene.) Senzačne.
HLAS: Ale čo to, čo to, zamračené čelo, to nesmie byť. Potrebujeme úsmev. (Irma sa usmeje.) Dobre. Tak ešte raz: ako sme sa vyspinkali, Irmuška?
IRMA: Úžasne. Celú noc ma bolel zub.
HLAS: A čo budeme dnes robiť?
IRMA: Písať.
HLAS: A koľko strán napíšeme?
IRMA: Štyri.
HLAS: To je málo, veľmi málo.
IRMA: Osem.
HLAS: No, to je už lepšie, ale stále to nestačí.
IRMA: Devätnásť.
HLAS: Výborne. Ale najskôr sa rozcvičíme.
IRMA: Musí to byť?
HLAS: Upažiť, predpažiť (Irma neochotne cvičí.) pripažiť. A ešte raz: upažiť, predpažiť, pripažiť…
IRMA: Už dosť.
HLAS: A drep, vztyk, drep, vztyk, drep…
(Irma vypne magnetofón, vyberie a obráti kazetu. Zapne ho.)
ŽENSKÝ HLAS: Si výnimočná žena, vieš o tom, moja milovaná. Tvoj talent, tvoje úžasné kvality… Si vnútorne veľmi bohatá. Choď, vezmi svoj život do rúk a pretvor ho, pretvor ho na diamantový poklad. Ty na to máš, ty to zvládneš, len sa neboj, chce to len trochu viac odvahy. Páčiš sa mi, páčiš sa všetkým ľuďom, všetci ťa milujú… a vieš prečo? Lebo si jedinečná. Si žena, aká sa rodí raz za sto rokov. A preto si teraz pomaličky sadni, urob si pohodlie, vlož do stroja papier a stlač prvú klávesu. No len do toho, ty to dokážeš, výborne, si úžasná, úžasná., úžasná, úžasná…
(Zvonec. Irma vypne magnetofón a ide ku dverám.)
4. OBRAZ
IRMA: Oh, Dave, vitajte, poďte ďalej. Som veľmi rada, že ste prišli… Ale čo to? Ste akýsi čudný (Dave mlčí, len sa vyškiera, pohybuje sa trochu ťarbavo.) Dave, čo je vám? Je vám niečo, Dave? (Pauza.) Preboha živého! (Zhrozene.) Vy nie ste…?! Ale vyzeráte úplne ako on, Dave, môj literárny agent. To isté sako, tie isté nohavice, ten istý prihlúply výraz. Sadnite si, Dave, alebo ako sa voláte, sem na sedačku. Ja som z toho blázon. No toto (Zamyslí sa.) Vy ste John? (Dave mlčí, len sa usmieva. Irma ide k písaciemu stroju. Píše.) Vy – ste – John? (Dave energicky prikývne.) Ako sa máte, John? (Píše.) Do – bre – a – vy?
JOHN: Dobre a vy?
IRMA: Nechcete mi niečo povedať? (Zamyslí sa a píše.) Ir – ma – mi – lu – jem – vás.
JOHN: Irma, milujem vás.
IRMA: Á, všetko zlé, chýba v tom cit a vášeň. (Vytrhne papier zo stroja, skrčí ho a hodí do koša. John odkväcne. Tma. Hudba.)
5. OBRAZ
(Pauza. Irma a Katy pijú čaj. Nahlas chlipkajú.)
IRMA: Ó, drahá Katy.
KATY: Ó, drahá Irma.
(Pauza.)
IRMA: Ó, drahá Katy.
KATY: Ó, drahá Irma.
(Pauza.)
IRMA: Ó, drahá Katy.
KATY: Ó, drahá Irma.
(Pauza.)
KATY: Ten čaj je výborný.
IRMA: Ďakujem.
(Pauza.)
KATY: Vieš čo, tak som si kúpila tú blúzku.
IRMA: Hej, si si ju kúpila?
KATY: No, kúpila som si ju.
IRMA: Hm, a páči sa ti?
KATY: Vieš čo, áno, páči sa mi. Je pekná.
IRMA: Hm. (Pauza.) A kde si si ju kúpila, tú blúzku?
KATY: No, v tom butiku, vieš.
IRMA: Hm. (Pauza.) Tak sa ti teda páči, hej?
KATY: Vieš čo áno, je perfektná, páči sa mi.
IRMA: Hm. A aká je, tá blúzka?
KATY: Vieš čo, je asi tak potiaľto, a tuto je takto a takto, vieš.
IRMA: Hm. Musí byť naozaj pekná.
KATY: Vieš čo je, je veľmi pekná.
(Pauza.)
IRMA: To máš dobré, že máš takú blúzku.
KATY: Vieš čo áno, som rada. Som rada, že som si ju kúpila. (Pauza.) No, ja už musím ísť, lebo naši ma zabijú. Tak ahoj.
IRMA: Ahoj. – Počkaj, Katy.
KATY: Áno?
IRMA: Ó, drahá, prepáč, ale úplne som zabudla. Veď ty máš dnes sviatok. Máš meniny. A ja nemám pre teba žiadny darček. To je mrzuté. Čo robiť? – Už to mám. Vieš čo, dám ti svoju knihu, chceš?
KATY: Keď ja som nikdy žiadnu knihu nečítala.
IRMA: Naozaj? To nevadí. Volá sa „Nočný jazdec“. Je naozaj dobrá. Dobrodružná a o láske. Ako všetky moje knihy. Určite sa ti bude páčiť. V obchode stojí 45 dolárov. No a keď ju náhodou neprečítaš môžeš si ju podložiť pod skriňu, dobre?
KATY: Dobre, si zlatá, ahoj.
IRMA: Ahoj. – Katy?
KATY: No?
IRMA: Môžem sa ťa niečo opýtať?
KATY: Môžeš.
IRMA: No, hm, si reálna, skutočná, alebo si len výplod mojej spisovateľskej fantázie?
KATY: Prosím?
(Tma. Hudba.)
6. OBRAZ
(Zvonec. Irma ide otvoriť.)
IRMA: Vitajte, Dave. Máte sa?
DAVE: Ďakujem, dobre a vy, Irma?
IRMA: Ó ďakujem, cítim sa skvele.
DAVE: Píšete?
IRMA: Píšem, môj drahý, píšem.
DAVE: Nesmiete sa na mňa hnevať, Irma, ale ako váš agent…
IRMA: To je v poriadku, Dave, buďte bez obáv… Dave, je vám dobre? Prečo sa na mňa tak…?
DAVE: Irma, milujem vás, čítal som vašu poslednú knihu.
IRMA: Nočný jazdec?
DAVE: Áno, nočný jazdec. – Irma, to je o nás, o mne a o tebe, Irma! (Chce ju objať.)
IRMA: Ale, Dave, upokojte sa, sadnite si, no tak, sadneš si!
DAVE: Prepáčte, Irma. (Pauza.)
IRMA: Tak, najprv sa vás opýtam jednu vec: ste John alebo Dave?
DAVE: Prosím?
IRMA: Nič, nič, len sa mi to zdá všetko také fantastické. Myslela som, či nie ste náhodou iba moja predstava, jedna z postáv mojej knihy. Nie, nesmejte sa, tak veľmi sa na ňu podobáte.
DAVE: Irma.
IRMA: Nie, nie, John, vlastne Dave, ja už asi určite blázniem, viete? Niekedy sa mi stáva…
(Dave ide dopredu, Irma sedí vzadu a popíja.)
DAVE: Volám sa David, alebo Dave, ak chcete. Som obyčajný chlapík z južného Bronxu. Okrem iného som literárny agent a samozrejme som v balíku, ako ináč. Ako každý aj ja mám rád peniažky. Milujem ich. Cha, cha… Vlastne som taká pijavica, tá čo saje krv. A objekt, ktorý ma zaujíma je Irma. Jediné šťastie, že som natrafil na túto škatuľu. Ale nepovedzte jej to, aby nespyšnela alebo nebodaj si nenašla iného agenta. Medzi nami, píše hrozne. Tie braky sa nedajú čítať, fakt. Ale ľudia ich kupujú a to je hlavné, ostatné ma nezaujíma. (Podíde k nemu Irma.) Och, zlatíčko, Irma, ako sa máš?
IRMA: Počula som, že si povedal – pijavica, čo to je?
DAVE: Irma, to je také malé zvieratko, ktoré vysáva krv.
IRMA: Pijavica, zaujímavé, použijem to v niektorej z mojich kníh.
DAVE: Áno, zaujímavé a vieš v čom, drahá, je pointa?
IRMA: Neviem, v čom?
DAVE: Pointa je v tom, že ja sám som ako tá pijavica, ktorá z teba vyciciava posledný cent.
IRMA: Och, David, naháňaš mi hrôzu.
DAVE: Hrôzu, áno, bojíš sa? To je dobré.
IRMA: Dave!
DAVE: Irma?
IRMA: Dave!
DAVE: Irma, to bol žart. Musím ťa nejako inšpirovať. Tvoje posledné knihy sú mdlé. (Pauza.)
IRMA: Och, David, vyľakal si ma. Dave, Dave, ako to myslíš – mdlé?
DAVE: Málo napätia, Irma, málo napätia. Chce to viacej okoreniť, chápeš?
IRMA: Dave, ty ma šokuješ, som romantická spisovateľka.
DAVE: Irma, zlatíčko…
IRMA: Dobre, napravím to, chceš mať viac krvi, bude viac krvi… A už mám aj názov mojej ďalšej knihy.
DAVE: Irma?
IRMA: Bude to… „Milosrdný zlosyn“.
DAVE: Och, Irma, to je fantastické – a na koniec ho zabijú, dobre?
IRMA: Záporný hrdina – šťastný koniec – sedí vec.
DAVE: Výborne, Irma, milujem ťa.
IRMA: Naozaj?
DAVE: Nie, len som žartoval.
IRMA: Sviniar!
(Tma. Hudba.)
7. OBRAZ
(Irma prichádza na scénu, v rukách nesie kopu kníh.)
IRMA: To je hrozné, to je otrasné, strašné! Idem rovno z antikvariátu. Všetko moje knihy. Stálo ma to celých 125 dolárov. A pritom samé lepšie kúsky. Napríklad táto: „Súmrak vášne“. Tá je fakt dobrá. Keď som písala záver – plakala som. Alebo táto: „Bezcitný frajer“. Pri tej som sa nasmiala. A ďalšie a ďalšie: „Život bez teba“ – veľmi dobrá. „Jedovatá láska“ – vynikajúca. „Liek proti samote“, a ďalšie a ďalšie. Sami dobre uznáte, že je to hriech donebavolajúci, aby takéto vynikajúce skvosty tvrdli kdesi na polici v zapadnutom, zaprášenom antikvariáte. Tak som ich kúpila a som rada. A pritom sú to samé klenoty. Mali by zastávať popredné miesto v každej knihovni. – A zatiaľ skončia v zatuchnutom antikvariáte. Je mi z toho do plaču. Ľudia sú zlí, krutí, nenávidím ich. (Pauza.) Veru, ťažký je spisovateľský chlebík. Krušný, veľmi krušný, ale i radostný. Ach, moje knihy, moje knihy… (Je na zemi a postupne sa dostáva do varu.) Moje, moje, som spisovateľka, úžasná spisovateľka, to je fantastické! Vezmi si ma! Vezmi, vezmi! Ja sa z teba zbláznim! Ty divoch, ty roztopašník, ty naničhodník! Áách, Áách, ó… (Hodnú chvíľu leží bez pohnutia. Potom sa preberie.) Kde som to? Á, moje detičky, no poďte, moje maličké, ták, neboj sa ma, ja som tvoja mamička, ja ti neublížim, ták, veď si moje dieťatko, moje bábätko, ták, ták, a nepocikaj sa, asi si hladné, však… No poďte, tu vám bude dobre, pospinkáte si, ták, pšš, pšš… (Zanôti.) Hajaj, búvaj, môj maličký, spinkaj sladko, spinkaj… (Pomaly, po špičkách ide k písaciemu stroju, chvíľu len tak sedí a v okamihu začne šialene ťukať do stroja.)
(Tma. Hudba.)
8. OBRAZ
(Irma leží na zemi, Graham stojí vedľa nej.)
GRAHAM: Pochop, drahá Irma, že ako tvoj psychoanalytik…
IRMA: Dobre, dobre, Graham, začni!
GRAHAM: No, tak najskôr sa uvoľníme. Na nič nemysli, všetko zahoď, zahoď za seba, áno? Musíš mi veriť, Irma, myslím to s tebou dobre… No tak, si uvoľnená?
IRMA: Áno, chce sa mi grcať.
GRAHAM: To je v poriadku, to býva občas, takéto stavy sú bežné… No, takže už sme uvoľnení, zavri oči a na nič nemysli, Irma, vôbec na nič, dobre?
IRMA: Ale čo moje romány, moji hrdinovia?
GRAHAM: Zabudni na nich. (Pauza.) Tak, a teraz mi povedz, čo vidíš?
IRMA: Vidím púšť…
GRAHAM: No výborne. To je stav tvojej duše – vyprahnutosť – výborne, pokračujme.
IRMA: Vlastne to nie je púšť. Je to doska môjho písacieho stola, je tam káva…
GRAHAM: Dosť! Takto sa nikam nedostaneme. Stále myslíš iba na prácu.
IRMA: Keď ja za to nemôžem, som predsa spisovateľka.
GRAHAM: To je v poriadku, Irma, ale uvedom si, že duševne pracujúci človek musí vždy na čas vypnúť. Je to len pre tvoje dobro. Ver mi. (Pauza.)
IRMA: Graham?
GRAHAM: Áno?
IRMA: Prečo sa stále dívaš na hodinky?
GRAHAM: Kontrolujem si čas, Irma.
IRMA: A na čo si prišiel?
GRAHAM: Prišiel som na to, že som u teba presne 27 a pol minúty, zatiaľ… To znamená, že mi dlhuješ presne 58 dolárov a 40 centov. 41, 42, 43…
IRMA: Všivák mizerný!
GRAHAM: Och, drahá Irma, ty ma udivuješ. Ja nie som hrdina z tvojho románu. Mám rád peniažky – pekné, farebné, šušťavé…
IRMA: Môžem byť úprimná, Graham?
GRAHAM: Nič iného od teba ani nechcem.
IRMA: Si nafúkaný osol, bolí ma z teba hlava.
GRAHAM: Výborne Irma, pokračuj. Dostaň to zo seba.
IRMA: Osol, trubiroh, kretén, idiot, magor, debil…
GRAHAM: Výborne, výborne Irma, fantázia, pokračuj…
(Tma. Hudba.)
9. OBRAZ
(Zvonec.)
IRMA: (Mimo scény.) Hneď, hneď to bude. Som v sprche, už idem (Vyjde v župane a ide ku dverám.) Á pošta, ďakujem. Zase samé listy, ja sa z toho zbláznim. Ľudia mi píšu listy, lebo ma zbožňujú. Je to krutá pravda, ale je to tak. Čo už, tak poďme na to. Tak schválne, čo mi píšu. (Otvára jeden list, číta.) „Ste fantastická, bombová, fakt, len tak ďalej, držím vám palce. Len píšte a píšte. Mám všetky vaše knihy. Sú bombové, fakt. Také zo života, ba ešte krajšie ako život, je v nich všetko: láska, nenávisť, odvaha, sláva aj pád, a tak ďalej, však vy to sama dobre viete. Už sa teším na ďalší titul. Bude takisto bombový? Vaša Ema. P. S. Možno vám napíše aj môj manžel. Je to grobian, nič si z toho nerobte. Ešte raz – vaša Ema.“
No hrôza, to je nuda. Skúsim iný, napríklad tento. Je tu aj spiatočná adresa: Estelle Rigaultová, ulica nečitateľná, domov dôchodcov. To som zvedavá. (Otvára list.) „Moja drahá Irmuška. Modlím sa k svätej Klárike, aby vám Pánbožko dal hodne zdravia, aby ste mohli napísať ešte veľa takých dobrých a poučných kníh. Vaša Estelle.“ Á, je tu aj P.S. „Irmuška, odpisujeme si z vašich knižiek dialógy a potom si ich hráme ako improvizované divadelné scénky. Je to veľmi zábavné, príďte sa na nás niekedy pozrieť, bude sa vám to páčiť. Ale príďte čo najskôr, lebo minule nám jedna predstaviteľka zomrela. Aj sestričkám sa to páčilo. Vaša Estelle.“ No namojveru. Chuderka. Ale taký je život. Možno to použijem vo svojom ďalšom románe. No a do tretice… (Vyberá list.) Na tento odpíšem. No, ukáž sa. (Otvára a číta.) „Ty stará rašpľa!“ Hm, rašpľa… to je milé. „Moja žena z tých tvojich harabúrd úplne zošalela… Keď ťa chytím, napľujem ti rovno do ksichtu! Zaškrtím ťa! Ak pôjdeš niekedy po ulici oproti mne, radšej sa mi vyhni, lebo ti oči vyškriabem, ty zmija! Tvoj vášnivý čitateľ.“ No, písmo je úhľadné. Dúfam, že to nepísal Dave alebo Graham, to by bolo dekadentné. Možno nejaký estét si krátil voľnú chvíľu. Alebo blázon vyšinutý, i keď list má hlavu aj pätu, neviem, nedáva to zmysel, hm… Ľudia sú zvláštni… Á, je tu aj P.S. „Asi ti bude písať moja žena, tá kača pošahaná. A to všetko kvôli tebe, ty stará korčuľa!“ Hm, korčuľa… to je milé. „Teš sa na mňa, až sa stretneme. Tvoj vášnivý čitateľ. Rudy – Zabiják.“ (Pauza.) Ach, ešte žijú slušní ľudia. Ale odpíšem mu. Musím ho spoznať osobne. Navrhnem mu schôdzku. To je paráda. (Sadne ku stroju.) Milý Rudy, môj vášnivý čitateľ. Vášnivý je s veľkým vé, či s malým? Napíšem s veľkým, nech je sranda…
(Tma. Hudba.)
10. OBRAZ
(Irma a Melanie.)
IRMA: No tak, rozprávaj, horím nedočkavosťou. Aký je?
MELANIE: No tak…
IRMA: No?
MELANIE: Je… Nízky, tučný, plešatý blondiak, nosí okuliare a má 55 rokov. A…
IRMA: Ó, drahá Melanie, ty ma šokuješ.
MELANIE: No to ale ešte nie je všetko. Predstav si…
IRMA: Stop, nič nehovor! Och moja drahá, konečne si dostala rozum. Ak dovolíš, ja to doplním. Takže má najnovší model Forda Mondeo Kabriolet, je tri krát rozvedený, má tučné konto v banke, nikde nepracuje, hrá golf, pri ktorom sa vždy zadýcha, v spoločnosti je väčšinou trápny a v posteli prehnane úzkostlivý. – No tak?
MELANIE: Irma, ja nemám slov.
IRMA: Trafila som?
MELANIE: Absolútne všetko, si jednotka.
IRMA: Ďakujem.
MELANIE: Ale ako si to všetko uhádla?
IRMA: Neuhádla. Ja som to napísala. Je to postava z môjho najnovšieho románu „Žraločie praktiky“.
MELANIE: Žraločie praktiky? Trochu zvláštny názov pre knihu.
IRMA: Vieš, je to o ľuďoch a o živote, ako všetky moje knihy. Mimochodom, nechceš vedieť ako to dopadne?
MELANIE: (Hystericky.) Nie, preboha živého, nie, Irma! Chcem sa nechať prekvapiť. Prežívam druhú jar. Cítim sa ako pubertiačka, prepáč… Skús ako mi bije srdce, som celá rozrušená.
IRMA: Upokoj sa, niečo ti poviem. – Chcelo by to bokovku.
MELANIE: Myslíš ako…
IRMA: Áno, ako.
MELANIE: Ale čo Gunter?
IRMA: Ten sa to nemusí dozvedieť, drahá. (Pauza.)
MELANIE: Hm… Ty myslíš ako – vysoký, čierny…
IRMA: No samozrejme. A ešte niečo ti poviem, poď bližšie. Musíš, drahá Melanie…
(Tma. Hudba.)
11. OBRAZ
(Irma a Dave sedia a popíjajú whisky.)
IRMA: Dave?
DAVE: Áno, miláčik.
IRMA: Spíš?
DAVE: Už nie, miláčik.
IRMA: A čo robíš, Dave?
DAVE: Premýšľam, miláčik.
IRMA: A o čom premýšľaš?
DAVE: O čom? Chceš to počuť?
IRMA: Dave, ty ma ľakáš. No povedz.
DAVE: Premýšľam o tom, prečo má ten zasraný Wilkinson o 100 000 dolárov väčší príjem ako ja. Všivák mizerný!
IRMA: Ako ty? Chcel si povedať ako my…
DAVE: No dobre, ako my. (Pauza.)
IRMA: Dave?
DAVE: Čo je? (Pauza.)
IRMA: Prečo spolu nechodíme?
DAVE: Prečo? Ty si smiešna. Náš vzťah je povýšený, povedal by som skoro až posvätný. Je to súzvuk duší, chápeš? Ty píšeš, ja predávam, ty píšeš, ja predávam, píšeš – predávam… Čo robíš?
IRMA: Zvádzam ťa, nevidíš?
DAVE: Irma prestaň, neblázni, čo keby niekto prišiel. Irma!
IRMA: Povedal si súzvuk duší, prečo nie rovno súzvuk duše a tela.
DAVE: Irma, to je šialené!
IRMA: Dave, každý deň dostávam krabicu listov od mojich ctiteľov. Vieš koľko mužov po mne túži?
DAVE: Viem, tisíce.
IRMA: S jedným som si dokonca dohovorila schôdzku.
DAVE: Nepovedz.
IRMA: Áno, a je to náhodou veľmi milý človek, citlivý, distingvovaný a veľký gentleman, nie ako ty. Volá sa Rudy. (Pauza.) No tak Dave, s tebou to ani nepohne?
DAVE: Chceš počuť pravdu?
IRMA: Áno. Si teplý?
DAVE: Nie. – Ale tie listy ti píšem ja.
IRMA: Čože? Ale ako? Veď sú písané ručne, teda väčšina, ako…
DAVE: Mením sklon písma. Vieš, ako mi to dá zabrať? (Smeje sa.)
IRMA: Ale prečo, prečo to robíš?
DAVE: Aby si bola vo forme, drahá.
IRMA: Neverím, presvedč ma!
DAVE: Naozaj chceš? Tak dobre. (Pauza.) „Ty stará rašpľa“, mám pokračovať?
(Pauza. Irma sa prechádza.)
IRMA: Dave, ale veď to je fantastické!
DAVE: Prosím?
IRMA: Dave, ja mám nápad.
DAVE: No?
IRMA: Dovedieme systém do dokonalosti. (Pauza.)
DAVE: Irma?
IRMA: Ja budem písať tie listy, na stroji. Ty ich budeš ručne prepisovať a posielať mi ich.
DAVE: Ale Irma…
IRMA: Áno a sama budem regulovať prísun listov. Samozrejme, ak to ty nepohnojíš. Povedzme, budem mať zlú náladu, napíšem si zopár ospevujúcich listov, pošlem ti ich, ty ich prepíšeš a na druhý deň mi prídu poštou.
DAVE: Irma!
IRMA: Dave!
DAVE: Irma!
IRMA: Dave!
DAVE: To je šialené!
IRMA: Áno, ja viem, veď som geniálna.- Dave, čo je?
DAVE: Neviem, ale myslím, že som dostal na teba chuť.
IRMA: Ani myslieť. Teraz idem písať listy.
DAVE: Irma!
(Tma. Hudba.)
12. OBRAZ
(Zvonec. Irma ide otvoriť.)
IRMA: Tu si! No konečne! Konečne si prišla, drahá Katy.
KATY: Hm.
IRMA: Ale mali sme sa stretnúť u Delfína – prečo si neprišla?
KATY: Hm.
IRMA: Zabudla si? Zabudla si na našu schôdzku?
KATY: Hm.
IRMA: Tak prečo? Prečo si neprišla? Povieš mi to?
KATY: Hm. (Pauza.)
IRMA: Nič nehovoríš, len sedíš a mlčíš. Stalo sa niečo?
KATY: Hm.
IRMA: Niečo vážne?
KATY: Hm.
IRMA: Veľmi vážne?
KATY: Hm.
(Pauza. Irma vstane a začne chodiť.)
IRMA: Ako veľmi? Ako veľmi vážne? Pozri, zlatíčko, ak mi to nechceš povedať, nemusíš. Ako chceš. Ale som tvoja najlepšia kamarátka. Komu by si to už mohla povedať, keď nie mne. (Pauza.) Pozri, nech je to už čokoľvek, nech sa stalo hocičo, pokiaľ mi to nepovieš, budeš sa len trápiť a trápiť. Budeš to v sebe len dusiť a dusiť a celá sa zožierať. Pozri, ak mi to nechceš prezradiť, tak nemusíš. Nemusíš mi všetko hneď povedať. Stačí, ak mi to len naznačíš. Povedz mi len časť tej veci, čo sa ti prihodila a ja ti možno budem schopná pomôcť. A ak by aj nie, aspoň na to tajomstvo nebudeš sama. Odľahne ti, keď sa mi zdôveríš, ver tomu, že ti odľahne. No tak?
KATY: Dobre, ja ti to teda poviem.
IRMA: No sláva! Počúvam.
KATY: Ja…
IRMA: No?
KATY: Ja som…
IRMA: No?
KATY: Prepáč, ale ťažko sa mi hovorí. Celá sa chvejem.
IRMA: To nič, len pokoj, pokojne, Katy, máš čas.
(Pauza.)
KATY: Ja som si roztrhla tú peknú novú blúzku.
IRMA: (Zhrozene.) Ktorú? Tú, čo si si minule kúpila?
KATY: Áno, tú.
(Pauza.)
IRMA: No to je strašné. A kde je? Kde ju máš? Ukáž mi ju.
KATY: Tu je, v taške, pozri.
IRMA: Ukáž, no, hm… Ako sa ti to stalo? – Ale veď neplač kvôli tomu, zlatíčko Katy…
KATY: Ja, ja som išla tam, po schodoch, tadiaľ som išla, a som sa zachytila, tam, na zábradlí, som sa zachytila a roztrhla som si…
IRMA: Neplač, to sa nejako spraví.
KATY: Ako, ako sa to spraví? Ja viem, môže sa to zašiť, ale to už nebude ono. To už nebude tá pekná, nová blúzka, ako bola predtým. Rozumieš? Rozumieš tomu, čo ti hovorím?!
IRMA: Hm. Stávajú sa aj horšie veci, Katy.
KATY: Aké? Aké horšie veci sa stávajú?
IRMA: Ja neviem… Niekto môže zomrieť…
KATY: Ja by som teraz najradšej zomrela.
IRMA: Ale čo to rozprávaš! Čo to rozprávaš za somariny. A prestaň už plakať. – Katy, vieš čo sa mne včera stalo? Poviem ti to, aby si si nemyslela, že len ty máš smolu.
KATY: (Ožije.) Čo, čo sa ti stalo?
IRMA: No, zdochol mi škrečok.
KATY: Škrečok?
IRMA: Áno, škrečok, taký biely. Hrávala som sa s ním a včera ráno zdochol.
KATY: Ako sa to stalo?
IRMA: Ako? No, išla som mu dať žrať, naliala som mu vodu, on sa napil, otvoril oči, vystrel sa, zatrepal a bolo po ňom.
KATY: Zatrepal sa?
IRMA: Zatrepal. Celý sa triasol, takto.
KATY: Takto?
IRMA: Takto. – No vidíš, už sa smeješ. Hneď vyzeráš lepšie. – Nejdeme von?
KATY: Poďme. – A čo si s ním urobila?
IRMA: So škrečkom?
KATY: Áno.
IRMA: Zakopala som ho v záhrade.
KATY: Aj si mu urobila hrob?
IRMA: Áno, taký malý. (Veselé odchádzajú.)
(Tma. Hudba.)
13. OBRAZ
(Zvonec. Irma ide otvoriť. Vojde Dave a vyobjíma ju.)
DAVE: Irma, Irmuška, mám dobré správy. Recenzie od kritikov na tvoj posledný román.
IRMA: Naozaj? Ukáž, Dave. (Vezme od neho noviny a číta.) „Vrchol nevkusu, prepadák, literárna katastrofa, blud, paškvil, nezmysel…“ Tomu ty hovoríš – dobré recenzie?
DAVE: No a nie? Vieš ako sa bude predávať? – Daj mi niečo napiť.
IRMA: Chceš whisky?
DAVE: Môže byť.
IRMA: Nech sa páči. – Tak ty si myslíš, že je to v poriadku, takáto kritika.
DAVE: V tom najlepšom. Spomeň si na svoj predošlý román. „Ohyzdná znôška nezmyslov“ – „Potratové veľdielo“ a tak ďalej… A potom čísla: prvé vydanie – 45 725 000 výtlačkov. Druhé vydanie – 39 879 000 výtlačkov. Mám pokračovať?
IRMA: Nie, nie, prosím ťa, Dave, chyť ma za ruku. Je to sen alebo skutočnosť? Povedz, snívam či bdiem?
DAVE: Irma, drahá Irma, vyhrali sme!
(Tma. Hudba.)
14. OBRAZ
(Irma a Suzane sedia a popíjajú čaj. Hlasno chlipkajú.)
IRMA: Och, drahá, milovaná Suzane, ja predsa nemôžem za to, že si ešte…
SUZANE: Keď ja sa toho tak veľmi bojím.
IRMA: Máš už svoje roky, raz to treba urobiť. A strach musíš prekonať. Je to ako pôrod: najprv bolesť, potom radosť.
SUZANE: A bolí to moc?
IRMA: Ako u koho a ako kedy. Ale bolí, to sa nedá poprieť.
SUZANE: Tak predsa.
IRMA: No a? Veď je to len chvíľočka, potom je to už dobré. Ale potom – ten blažený pocit, tá krása. Ako by som ti ešte poradila? Nechceš si prečítať jednu z mojich kníh, kde tento problém podrobne rozoberám? Volá sa „Opití láskou“ a je fakt dobrá, čo povieš? Chceš?
SUZANE: Čo ja viem? Myslíš, že mi to pomôže?
IRMA: V každom prípade budeš aspoň teoreticky podkutá.
SUZANE: Keď ja som ešte nikdy žiadnu celú knihu neprečítala.
IRMA: Ani ty? Ach bože, mám ja to za priateľky, nechápu, čo je dobré, čo je kvalita. (Pauza.) Tak ti vyznačím len konkrétne kapitoly, kde sa tento problém podrobne rieši.
SUZANE: No tak dobre.
IRMA: A prestaň smokliť. Poď, odprevadím ťa lebo mám robotu. Drahá Suzane, pochop, že prepichovanie uší nie je žiadna veda. A vôbec, ak veľmi chceš nosiť náušnice, tak nos klipsové, ako ja. Moje nervy!
SUZANE: Ďakujem ti, Irma, veľmi si mi pomohla.
IRMA: Maj sa, zlatíčko.
(Tma. Hudba.)
15. OBRAZ
(Irma a Graham, stoja oproti sebe.)
GRAHAM: Nechcem ťa okrádať o tvoj drahocenný čas a preto budem stručný: Milujem ťa, Irma!
IRMA: Ale Graham! Máš krivé nohy a páchne ti z úst. Zlatíčko nemohla by som s tebou chodiť.
GRAHAM: Kto tu hovorí o chodení – vezmime sa. Vystrojím ti parádnu svadbu. Nemusí to byť svadba z lásky… Vieš, ide mi hlavne o tvoje peniaze.
IRMA: To je síce šľachetné, Graham, ale nič to nerieši.
GRAHAM: Ale prečo?
IRMA: Nehodíme sa k sebe. Vieš, ja som si vytvorila určitý ideál. Moje románové postavy sú dokonalé a chcem, aby bol taký aj môj vyvolený. Môj malý hrdina, nespútaný živel, drsný vládca, ohromujúci fantóm… a nie nudný páprda ako si ty. Prepáč Graham, ale snažím sa byť úprimná.
GRAHAM: (Sadne si.) To nič, to nič, nedá sa svietiť… Tak si vezmem hypotéku.
IRMA: (Sadne si.) Prosím?
GRAHAM: Hypotéku na dom. Dlhujem nekresťanské peniaze. Myslel som, dúfal som… že svadba s tebou moje problémy vyrieši.
IRMA: Ešte raz – je mi veľmi ľúto, Graham.
GRAHAM: Dobre, nevadí, tak poďme opäť k terapii. Vravela si, že sa ti vo sne zjavuje – obrovský strom.
IRMA: Áno, a nielen to…
GRAHAM: Pokračuj Irma.
IRMA: Predstav si, že…
(Tma. Hudba.)
16. OBRAZ
(Irma stojí vpredu.)
IRMA: Dnes, moji drahí, dnes mám narodeniny. Ani si neviete predstaviť, aká dom šťastná. Prídu všetky moje priateľky. Napríklad taká Melanie: je to síce nadutá koza, ale to nevadí. Príde a povie: „Pozri Irma na moje nové šaty – bomba čo?“ Alebo taká Katy, sprostá krava, vojde a hneď vo dverách sa prihlúplo zaškerí: „Čauko, zlatíčko!“ A samozrejme príde aj maličká Suzane: vojde, nič nepovie, len sa prihlúplo usmeje. No a nakoniec Dave – môj agent. Nula s veľkým N. „Tak ako Irma – píšeš, píšeš?“ No a potom prídu gratulácie. Všetko veľmi úprimné a dojímavé: „veľa šťastia, nájdi tú pravú lásku“ a tak ďalej a tak ďalej… Sem – tam vyronená slzička, vrúcne objatia a stisky rúk… Už sa neviem dočkať. A samozrejme darčeky. To bude divadlo. (Zvonec.) Á, už sú tu. (Ide otvoriť.) Ó, Melanie, zlatíčko, vitaj! (Bozkajú sa.)
MELANIE: Pozri Irma na moje nové šaty, bomba čo?
IRMA: Nádherné, z výpredaja však?
MELANIE: Ty, ty, ty, vždy na všetko prídeš.
KONIEC UKÁŽKY
Ak by ste mali záujem o celý text hry, pošlite nám e-mail na adresu vrana@vrana.sk.
My vám potom pošleme platobné údaje: číslo účtu, variabilný symbol a sumu na zaplatenie (40 €).
Po zaplatení vám pošleme e-mailom celý text hry vo formáte PDF.
