OBSAH: Mysteriózna, tajomná, absurdná hra o čakaní a relativite poznania. Čo je pravda a čo ilúzia, klam? Symbolická hra o labyrinte v našej mysli. Tri ženy, ktoré prídu do nedefinovanej miestnosti v bližšie nedefinovanej budove. Miestnosť je strohá: dvere a dve sedačky. Na dverách je nápis „Neklopať!“, nič viac. Konanie žien je často nezvyklé až absurdné. Ženy si nahrávajú svoje dojmy na diktafón. Zvláštny je aj motív ich prítomnosti. Prišli aby čakali. Ale na čo, to sa nikdy nedozvieme. V budove je viacero záhad. Jedna žena tvrdí, že vo výťahu videla mŕtve dievča. O chvíľu to však popiera, respektíve tvrdí, že sa na to nepamätá. Ďalšou záhadnou osobou je upratovačka, ktorá tvrdí, že má sestru, jednovaječné dvojča. Keď však príde o chvíľu všetko zneguje a tvrdí, že nikdy nemala sestru, ale že je psychicky chorá. Je tu aj bizarná dvojica policajta a väzňa, ktorého policajt nezmyselne mláti a tvrdí, že si len plní povinnosti. Ďalej je tu apatické dievča, ktoré nevníma realitu, ale opakuje stále tie isté slová. A napokon syn jednej ženy, ktorý predvádza hysterické hádky so svojou matkou, ktoré však nie sú reálne, ale týmto sa len cvičí na prijímacie skúšky na herectvo. Záver hry je nádejný. Policajt odprosuje väzňa, všetci sa tešia, dokonca sa otvorili dvere, no v podstate sa nič nezmenilo. Za dverami je chodba a na konci tejto chodby ďalšia miestnosť a ďalšie dvere. A preto všetci čakajú s nádejou, že sa raz dočkajú.
ROZSAH: 24 strán
OBSADENIE: 5 žien, 3 muži
ŽÁNER: mysteriózna komédia
OSOBY:
Alžbeta Driečna
Janka Černická
Letícia Mrázová
Hugo Mráz
Dievča
Žena
Policajt
Muž
UKÁŽKA HRY
1. OBRAZ
HLAS: (Najskôr šum potom hlas Alžbety z reproduktora. V pozadí klopkanie opätkov po chodbe.) Zapínam. Raz, dva, raz… Je piatok 13. apríla 2009. Vonku je sychravo, teplota približne 14 stupňov. Pred chvíľou som vošla do budovy. Výťah ma vyviezol na 37. poschodie. Kráčam dlhou osvetlenou chodbou na konci ktorej je… (Pauza, len kroky.) …miestnosť označená písmenom a číslom – X 71.
ALŽBETA: (Vchádza na scénu. V ruke drží diktafón. Hovorí doň.) Vchádzam do miestnosti. Som vnútri. Miestnosť o rozmeroch 5 x 4, bez okien, na výšku 2,5 metra, biele steny, na strope neónové svietidlá, vľavo a vpravo kožené sedačky. Oproti tapacírované dvere. Sadám si na sedačku. Som sama. Vypínam. (Vypne diktafón.)
HLAS: (Šum. Hlas Alžbety z reproduktora.) Volám sa Alžbeta Driečna… 35 rokov, slobodná, bez záväzkov… (Šum.) Kariérny rast… Šancu pevne do rúk… Mladý dynamický kolektív… Pre zahraničnú firmu… Staňte sa svojou hviezdou. Príďte medzi nás. Nebojte sa, vy to zvládnete. Sme vaša šanca –ca –ca –ca –ca… (Šum.)
ALŽBETA: Zapínam. Prešlo tridsať sekúnd.. Stále sedím v miestnosti a čakám. Som sama. – Moment, opravujem, niekto prichádza. Je to žena. Je mladá… (Vchádza Janka. Aj ona drží v ruke diktafón a hovorí doňho.)
2. OBRAZ
JANKA: Vchádzam do miestnosti. Niekto tu už sedí. Je to žena, asi 30 až 35-ročná. Je tu sama. Pozerá sa na mňa, mlčí, koniec, vypínam.
ALŽBETA: Pozerá sa na mňa a mlčí, vypínam.
HLAS: (Šum. Jankin hlas z reproduktora.) Volám sa Janka Černická… 26 rokov, slobodná, bez záväzkov… (Šum.) Na úpätí zasnežených horských masívov… A tu kráčame po horskom chodníku… Svieži vzduch, trávička… S jasotom bežíme dolu a hore a dolu a hore… Skalnaté hory, malebné horské plesá, malé pôvabné jazierka… A hore a dolu a hore… (Šum. Pauza. Alžbeta a Janka stoja bez pohnutia a pozerajú na seba.)
JANKA: Janka Černická.
ALŽBETA: Alžbeta Driečna.
(Podajú si ruky.)
JANKA: Janka.
ALŽBETA: Alžbeta. Nesadneme si?
JANKA: Prosím, nech sa páči.
ALŽBETA: Nech sa páči.
JANKA: Až po vás.
ALŽBETA: Ďakujem. (Naraz si sadnú. Pauza.) Žehlička, mlieko, varná kanvica…
JANKA: Aha, áno. Približne hodinu.
ALŽBETA: Nepovedzte.
JANKA: Áno. (Pauza.) A ste si istá, že tu nikto nebol, keď ste vošli do miestnosti?
ALŽBETA: Na sto percent. Nie som slepá.
JANKA: Možno vám niečo uniklo. Niekoho ste stretli na chodbe, vo výťahu, v suteréne, v pivnici, v podzemnej garáži, v kotolni, v údržbárskej miestnosti, v systéme kanalizačných prípojok…
ALŽBETA: Ako?
JANKA: Prepáčte, treba ísť do detailov. Takže nikoho?
ALŽBETA: Nikoho.
JANKA: A čo pred budovou? Išli ste zadným vchodom?
ALŽBETA: Nič, prázdnota, nikde – nikoho.
JANKA: Zvláštne, ja takisto. Myslíte že sme tu dobre?
ALŽBETA: Dúfam. – Prepáčte.
JANKA: Nech sa páči. – Ak dovolíte, aj ja…
(Rozprávajú súčasne.)
ALŽBETA: Prosím. (Do diktafónu.) Zapínam. Prešli štyri minúty. Žena, ktorá je tu so mnou sa volá Janka Černická.
JANKA: (Do diktafónu.) Zapínam. Prešli štyri minúty 10 sekúnd. Žena, ktorú som tu stretla, sa volá Alžbeta Driečna.
ALŽBETA: (Do diktafónu.) Pýtala sa ma či som tu niekoho nestretla. Povedala som jej že nie. To je zatiaľ všetko, vypínam.
JANKA: (Do diktafónu.) Pýtala som sa jej, či tu niekoho nestretla. Povedala mi, že nikoho. Ja som jej tiež povedala, že som tu nikoho nestretla. To je všetko, vypínam. (Pauza.)
ALŽBETA: Ochladilo sa.
JANKA: Ako sa to vezme.
ALŽBETA: Včera pršalo. – Už ste tu boli?
JANKA: Nie, som tu prvý krát. Ale bola som inde. Tam, tam, rôzne.
ALŽBETA: Ja takisto. Všade je to rovnaké. Všade sa čaká.
JANKA: Hľadáte si prácu?
ALŽBETA: No, nie celkom… V podstate áno, niečo také…
JANKA: Chápem. (Pauza.)
ALŽBETA: Viete, že rýchlosť cirkulácie vzduchu v zadymenej miestnosti je priamo úmerná výške stropu a nepriamo úmerná stupňu hustoty dymu v danom zadymenom priestore?
JANKA: Nepovedzte, to je zaujímavé. Kto to tvrdí?
ALŽBETA: Jameson. Ralph Kristof Jameson.
JANKA: Vedec?
ALŽBETA: Nie, je to môj sused.
JANKA: Nečítam odbornú literatúru.
ALŽBETA: Ja čítam všetko.
JANKA: Ja si vyberám. Tak napríklad…
ALŽBETA: Áno?
JANKA: To nestojí za reč.
ALŽBETA: Len do toho.
JANKA: Dobre. Ale nebudete sa mi smiať.
ALŽBETA: Sľubujem.
JANKA: (Pauza.) Ty stará vykastrovaná škatuľa. Páchne ti z huby ako keby si mala v krku svoje staré smradľavé onuce. Ty potrat morskej sasanky. Ty hyena. Ty nedonosená, zmutovaná, hybridná, suchozemská, páchnuca, hnijúca, napoly žijúca, napoly zdochýnajúca – bla, bla, bla… (Pauza.)
ALŽBETA: Všetko?
JANKA: Áno. Vravela som vám, že to nebude bohviečo.
ALŽBETA: Ale nie, naopak. Malo to náboj, gradáciu… Tá melodickosť v závere, úžasné. Mám rada krásnu literatúru.
JANKA: To myslíte vážne?
ALŽBETA: Áno. Zopár kozmetických úprav a bolo by to dokonalé. Mimochodom, kto je autor?
JANKA: No, ja.
ALŽBETA: Čože? Vy? Ach, bože nie, veď to je fantastické. Máte skutočne talent. A v takom veku. Závidím vám.
JANKA: Naozaj?
ALŽBETA: Áno. Bezpochyby. Je to tvorba.
JANKA: No, snažím sa.
ALŽBETA: Len vytrvajte, stojí to zato.
JANKA: Budem, ďakujem.
ALŽBETA: Budem vám držať palce.
JANKA: Ó, ďakujem. (Dlhá pauza.) Aké ticho.
ALŽBETA: No.
JANKA: Veľmi mám rada ticho a vy?
ALŽBETA: Zbožňujem ho. (Pauza.) Niekedy sa stáva, že človek nemá o čom hovoriť.
JANKA: Áno. Niet o čom.
ALŽBETA: Tak je ticho.
JANKA: Áno.
ALŽBETA: Ako my teraz.
JANKA: Ó, ja si myslím, že my máme o čom hovoriť.
ALŽBETA: Myslíte?
JANKA: Tak napríklad…
ALŽBETA: No…
JANKA: Ale nič.
ALŽBETA: No vidíte. (Pauza.)
JANKA: Už to mám.
ALŽBETA: No?
JANKA: Môžeme sa rozprávať o situáciách, ktoré sme zažili a v ktorých tiež nebolo o čom hovoriť.
ALŽBETA: Výborne. Tak viete čo, ja som bola raz u mojej priateľky a my sme celú hodinu len tak sedeli a mlčali.
JANKA: Nepovedzte. Úplne mlčali?
ALŽBETA: Úplne. Nemali sme o čom hovoriť.
JANKA: To je úžasné. Ja som zažila podobnú situáciu. Bola som u kamarátky a my sme dve hodiny nemali o čom hovoriť.
ALŽBETA: Dve hodiny?
JANKA: Áno. Predstavte si, dve hodiny sme mlčali.
ALŽBETA: Neuveriteľné. Čo všetko sa dnes deje.
JANKA: Ticho! Myslím, že niekto prichádza.
ALŽBETA: Mne sa nezdá.
JANKA: Teraz zastavil výťah. Niekto z neho vystúpil.
ALŽBETA: Áno, už počujem. Niekto kráča po chodbe.
JANKA: Podľa opätkov to bude asi žena.
ALŽBETA: Približuje sa.
3. OBRAZ
(Alžbeta a Janka sa postavia. Vchádza Letícia, hovorí do diktafónu.)
LETÍCIA: Miestnosť je pomerne malá, štvorcového pôdorysu, ladená do biela. Je osvetlená neónkou. V miestnosti sú dve ženy, pozerajú sa na mňa a mlčia. To je zatiaľ všetko, vypínam. (Pauza. Ženy mlčky stoja.)
HLAS: (Šum. Hlas Letície z reproduktora.) Volám sa Letícia Mrázová… 40 rokov, rozvedená, dve deti… (Šum.) Polevu zľahka vymiešame do krémova. Pritom ale dávame pozor, aby sa bielko nezrazilo. Ak sa tak stane, zmes mierne zohrejeme a po kvapkách pridáme ešte pol deci oleja. Na záver hotovú polevu rozotrieme a necháme stuhnúť. (Šum.)
LETÍCIA: Vo výťahovej kabíne ležalo mladé dievča. Bolo celkom pekné. Vyzerala ako feťáčka. Myslím, že bola v bezvedomí alebo mŕtva. Nedotkla som sa jej. Mŕtvoly sa mi hnusia. – Dnešná mládež je veľmi skazená. Myslím, že sa jej priveľa dovoľuje. Za mojich čias… (Pauza.)
JANKA: Prosím?
LETÍCIA: Prosím?
JANKA: Chceli ste ešte niečo povedať.
LETÍCIA: Veľmi rada mám pečenú bábovku s hrozienkami a mandľami. – Och, prepáčte moju netaktnosť. Letícia Mrázová, teší ma.
JANKA: Janka Černická. (Podajú si ruky.)
LETÍCIA: Letícia Mrázová.
ALŽBETA: Alžbeta Driečna. (Podajú si ruky.)
LETÍCIA: Skvelé. Formality máme za sebou, tak si sadneme, čo poviete?
JANKA: Ja som za.
ALŽBETA: Dobre. (Sadnú si.)
LETÍCIA: Fajn. Som rada, že tu nemusím čakať sama. Už volali? Kto bol prvý?
ALŽBETA: Ja som prišla prvá. Nebol tu nikto. Ani nikto nevolal. Dvere sú stále zavreté. Po mne prišla slečna Janka.
JANKA: Áno, ja som prišla druhá, po pani Alžbete, nebude to viac ako štvrťhodinka. Okrem nás troch som tu nevidela živú dušu.
LETÍCIA: Fajn. Niekto príde. Vždy niekto príde. Niekedy to trvá hodinu, dve, možno aj tri, ale nakoniec vždy niekto príde. Raz som čakala päť hodín a…
ALŽBETA: Prišiel?
LETÍCIA: (Pauza.) Nie. Nikto neprišiel.
JANKA: Cha.
LETÍCIA: Nesmejte sa. Chyba bola vo mne. Nebola som dosť vytrvalá. Bola som netrpezlivá a nervózna a nepokojná a slabá a… Odišla som privčas.
ALŽBETA: Chápem, tiež sa mi to stáva.
LETÍCIA: Dnes som si povedala, že budem múdrejšia, vytrvalejšia. Ja, ja… Milé dámy, ja som rozhodnutá čakať… desať hodín.
JANKA: Bravó!
ALŽBETA: Skvelé! Dovolíte aby som, ak to bude potrebné, zotrvala tu s vami? Pravda, len ak vám to nebude prekážať.
LETÍCIA: Božechráň! Budem rada. Môžeme sa navzájom povzbudzovať… A vy slečna?
JANKA: Ja, neviem. Aj by som zostala, ale ešte niečo mám. Uvidím, ako sa to vyvinie, nie som ešte celkom rozhodnutá.
LETÍCIA: Nehanbite sa, kuriatko. Vo vašom veku som nebola iná. Ste mladá, pekná, netrpezlivá, chápem vás a závidím vám.
JANKA: Ďakujem.
LETÍCIA: No, to by sme mali. (Pauza.) Ach, prepáčte. (Do diktafónu.) Prešli štyri minúty. Sú tu so mnou dve ženy. Jedna sa volá Alžbeta Driečna a druhá Janka Černická. Sú veľmi chutné. Vedieme nezáväznú konverzáciu. – No, nech sa páči, dámy.
JANKA: Prosím.
ALŽBETA: Ďakujem. (Do diktafónu.) Od môjho príchodu na miesto prešlo asi sedemnásť minút. Pribudla tretia osoba. Je to žena, volá sa Letícia Mrázová, je veľmi milá, rovnako ako Janka. Myslím, že si budeme rozumieť. Zatiaľ sa nič vážne nestalo. (Janke.) Nech sa páči.
JANKA: Ďakujem. (Do diktafónu.) Som tu asi pätnásť minút. Prišla tretia žena. Volá sa Letícia Mrázová. Je veľmi príjemná, rovnako ako pani Alžbeta. Som šťastná, že tu môžem s nimi čakať. Zatiaľ je všetko v poriadku. – Tak.
LETÍCIA: Veru, mladým dnes patrí svet. Nemyslíte?
ALŽBETA: Áno, bezpochyby.
JANKA: Spomínali ste dievča.
LETÍCIA: Dievča?
JANKA: Áno, mladé dievča, ktoré ste stretli vo výťahu.
LETÍCIA: Ja?
JANKA: Áno, vraveli ste, že to bola feťáčka. Ležala na zemi vo výťahu, asi bola mŕtva, to ste vraveli. (Alžbete.) Vy ste to nepočuli?
ALŽBETA: No, áno, ale nie som si celkom istá. Bola som zaneprázdnená.
LETÍCIA: Prosím vás… človek niekedy niečo vyblafne, ani si poriadne neuvedomí čo hovorí. (Alžbete.) Vám sa to nestáva?
ALŽBETA: Áno, bezpochyby. Niečo také sa môže stať hocikomu. Netreba to nafukovať.
JANKA: Ale, ja sa nesnažím niečo nafukovať, ja len… Ja, prepáčte. (Do diktafónu.) Pokladám za potrebné toto zaznamenať. Pani Letícia Mrázová pri svojom príchode tvrdila, že videla vo výťahu mŕtve mladé dievča. Teraz to však popiera. – Tak.
LETÍCIA: Prepáčte. (Do diktafónu.) Chcem zaznamenať nasledujúcu informáciu. Slečna Černická tvrdí, že som pri svojom príchode hovorila niečo o mŕtvom dievčati vo výťahu. Nemôžem to objektívne potvrdiť ani vyvrátiť, lebo sa nepamätám, že by som niečo také hovorila. (Alžbete.) Nech sa páči.
ALŽBETA: Ďakujem. (Do diktafónu.) Zaznamenávam informáciu. Janka Černická tvrdí, že Letícia Mrázová povedala pri svojom príchode niečo o mŕtvom dievčati vo výťahu. Letícia Mrázová túto informáciu popiera, respektíve, nepamätá sa, že by niečo také tvrdila. Čo sa mňa týka, ja túto informáciu ani nepotvrdzujem ani nepopieram, respektíve, rovnako ako pani Letícia Mrázová, nepamätám sa, že by niečo také tvrdila, čím samozrejme objektívne nevyvraciam, že sa to stalo, to znamená, že to povedala, teda že vo výťahu sa skutočne nachádzalo mŕtve dievča. – Tak.
LETÍCIA: (Alžbete.) Čo to máte, dvestošestku?
ALŽBETA: Áno.
LETÍCIA: Tie sú dobré. Tiež som mala jednu. Teraz používam päťstoosmičku. Je menšia, ľahšia a má väčšiu kapacitu. A dobre sedí v ruke.
ALŽBETA: Ukážte. – Je dobrá. Keď ma moja dvestošestka omrzí tiež si kúpim takúto päťstoosmičku.
LETÍCIA: Vrele vám ju odporúčam. Budete spokojná, naozaj. Ako dlho si robíte záznamy?
ALŽBETA: Päť – šesť rokov to už bude. A vy?
LETÍCIA: Tiež tak. (Janke.) Vy sa s nami nebavíte? Poďte medzi nás.
JANKA: Obvinili ste ma, že som klamárka.
LETÍCIA: Ale dušička, nikto vás tu neobvinil. Ja som len povedala, že si nepamätám, to je všetko. Môžem ja za to, že mám zlú pamäť? (Alžbete.) Čo vy na to?
ALŽBETA: (Neisto.) Ja sa prikláňam…
LETÍCIA: No. Je to tak. Pamäť je prevít. Preto máme toto. Ja mám päťstoosmičku, pani Alžbeta dvestošestku a vy?
JANKA: (Pauza.) Stotrojku.
LETÍCIA: Prepána…! Rároha z múzea! Prepáčte Janka. Ale ja som s ňou začínala, ale to sú už roky, moja zlatá. Musíte sa zdokonaľovať, modernizovať. Pozrite na túto päťstoosmičku, vidíte ten dizajn a kapacita je vyše tisíc hodín. Čo, neláka vás to?
JANKA: Ja, ja by som sa tam chcela ísť pozrieť.
LETÍCIA: Kamže moja?
JANKA: Do výťahu.
LETÍCIA: Do výťahu?
JANKA: Áno, do výťahu. Chcem sa ísť pozrieť či tam nie je to mŕtve dievča.
LETÍCIA: (Pokojne.) Ó, ja umriem. Tak slečna sa ide pozrieť do výťahu, prosím pekne, do výťahu, áno, počuli ste dobre, do výťahu, lebo slečna neverí, áno, presne tak, ona neverí, neverí, zlé malé dievčatko, ona… (Smeje sa.)
JANKA: (Kričí.) Ty stará vykastrovaná škatuľa. Páchne ti z huby ako keby si mala v krku svoje staré smradľavé onuce. Ty potrat morskej sasanky. Ty hyena. Ty nedonosená, zmutovaná, hybridná, suchozemská, páchnuca, hnijúca, napoly žijúca, napoly zdochýnajúca – bla, bla, bla…
LETÍCIA: (Pauza.) Fí, takže slečna je poetka, to sa cení, to si zaslúži potlesk. Moja drahá Janka, choď sa pozrieť do výťahu na svoju mŕtvolu. A príď nám povedať, či si ju tam našla alebo nie. Už sme celé netrpezlivé, už sme celé dosraté, tak rýchlo utekaj. Nenechaj nás dlho čakať. – Zmizni! (Janka odíde.) Zlatá, celkom ako moja dcéra. Živá, nespútaná, mladá, krásna, drzá, arogantná… Máte deti?
ALŽBETA: Nie, nemám, nie som vydatá.
LETÍCIA: To nevadí. Každá žena je potenciálna matka. Matka takpovediac v duchovnom rozmere. Myslím, ako že ste vždy snívali o deťoch. O deťoch, ktoré by sa vám raz mohli narodiť. Videli ste ich tváre, ich telíčka, nožičky, ručičky, videli ste ako rastú, ako rozprávajú, ako sa smejú… Tí krásni fagani, sladké dievčatká, sú stále väčšie a väčšie, dospievajú, a postupne na vás kašlú, stále viac a viac, až napokon zmiznú, fuč a sú preč, je ťažké vypiplať deti a veľmi ľahké stratiť ich. – Áno, naozaj som vo výťahu našla mŕtve dievča. Nevedela som, čo mám robiť. Nie som zdravotníčka, chápete a ona vyzerala celkom ako mŕtva, bola som bezradná. Našťastie na siedmom poschodí nastúpila do výťahu žena s metlou a kýbľom. Zviezli sme sa do suterénu, vytiahli dievča z výťahu a ťahali ju po chodbe až k drvičke odpadu. A tam aj skončila. Nezostalo ani stopy. Potom som išla sem. Tak sa to stalo. Ale ja som na to zabudla. Viete, ja dosť zabúdam, je to asi vekom, čo poviete?
ALŽBETA: Čo ste to urobili? Čo ste to urobili?
LETÍCIA: Čo, čo som urobila, povedzte, lebo ja sa nepamätám.
ALŽBETA: Beštia! (Do diktafónu.) Musím zaznamenať dôležitú informáciu. (Ďalej potichu hovorí do diktafónu, takže jej nerozumieme. Do toho pokračuje Letícia.)
LETÍCIA: Zaklopme, zaklopme, skúsme zaklopať, neskúšali ste? Možno nám otvoria. Určite nám otvoria. Nesmieme sa báť zaklopať. Keď sa budeme báť, nikdy neotvoria a my tu budeme čakať až do smrti. Stačí len trochu zaklopať, len máličko. Keď zaklopeme, keď budeme vytrvalo klopať, tak oni otvoria. Istotne otvoria. Na sto percent otvoria, Musíme tomu veriť. Lebo ak nebudeme veriť, tak oni určite neotvoria. A potom bude všetko zbytočné. Aj naše klopanie. Tak poďte, ideme klopať. Poďte, pani Bety.
ALŽBETA: (Do diktafónu.) Končím. Vypínam. (Letícii.) Sadnite si a držte hubu, počujete, držte hubu. Spravili ste hroznú vec. Veď to dievča nemuselo byť vôbec mŕtve.
LETÍCIA: Bolo, bolo mŕtve. Bola to dcéra…
ALŽBETA: Čo? Aká dcéra, koho dcéra?
LETÍCIA: No, tej upratovačky, tej ženy s kýbľom a mopom, čo nastúpila do výťahu. To bola matka tej mŕtvej, však aj zavýjala ako šialená, chudera. Že stratila jedinú dcéru, svoje dievčatko, kvetinku, púpavku, to hovorila a strašne plakala.
4. OBRAZ
ALŽBETA: Bože môj. (Náhle vojde Janka aj s dievčaťom. Drží ju okolo pliec. Dievča má problémy s chôdzou a neprítomný pohľad.) Janka! Preboha! Dajte ju sedieť.
JANKA: Mala som šťastie, pozrite sa, žije.
ALŽBETA: Letícia, do čerta s vami, ona žije, žije, je živá, och bože, vďaka.
JANKA: Našla som ju na piatom poschodí, na chodbe, pri výťahu. Ale vôbec nás nevníma, pozrite.
ALŽBETA: Muselo sa jej stať niečo hrozné. Je v šoku. Zabaľte ju lepšie do toho svetra. Je celá skrehnutá.
JANKA: Ako sa voláš, ja som Jana.
ALŽBETA: Počuješ ma, pozri sa na mňa. Hej, hej, tak sa pozri.
DIEVČA: (Neprítomne.) Zem, voda, slnko, vzduch, voda, zem, oheň, vzduch, slnko…
ALŽBETA: Ako sa voláš, dievčatko? Počuješ ma? Rozumieš mi?
DIEVČA: Voda…
ALŽBETA: Voda a ďalej?
DIEVČA: Zem, slnko, oheň…
JANKA: To je zbytočné, vôbec nás nevníma. Prepáčte. (Do diktafónu.) Na piatom poschodí som našla dievča o ktorom hovorila pani Mrázová, že je mŕtve. Priviedla som ju k nám hore. Dievča neodpovedá na otázky, je v šoku, asi zažila niečo hrozné.
ALŽBETA: Teraz ja, ak dovolíte. (Do diktafónu.) Našťastie všetky hrozné skutočnosti sa nepotvrdili. Dievča, o ktorom hovorila pani Mrázová, je živé a zdravé. Vlastne nie je úplne v poriadku, je mierne traumatizované, dúfajme, že sa to spraví. Hlavná vec, že žije.
LETÍCIA: Dámy a teraz ja. (Do diktafónu.) Janka priviedla akési dievča. Ona a Alžbeta zhodne tvrdia, že je to dievča, ktoré som našla mŕtve vo výťahu. A že teda dievča nie je mŕtve ale žije, hoci nevníma realitu. Na tomto mieste musím bohužiaľ miestoprísažne vyhlásiť, že dievča ktoré priviedla Janka a dievča, ktoré som našla vo výťahu nie je jedna a tá istá osoba. Že teda ide o dve navzájom nesúvisiace osoby. A za týmto tvrdením si stojím.
JANKA: (Elizabeth.) Počuli ste to?
ALŽBETA: Áno.
JANKA: Ja ju zaškrtím. Držte ma.
ALŽBETA: Upokojte sa. Našťastie neviete nič o drvičke odpadu.
JANKA: Prosím?
ALŽBETA: Ale nič. (Letícii.) Vy tvrdíte…?
LETÍCIA: Áno.
ALŽBETA: Ja vám neverím. Chcem dôkaz.
LETÍCIA: Dôkaz. Prosím, ak je pre vás výhodnejšie mi neveriť, tak teda neverte, načo chcete ešte dôkaz. Vravela som vám že si na nič nepamätám, až na to, že toto nie je to dievča, ktoré som našla vo výťahu.
JANKA: (Alžbete.) Môže sa mýliť. Povedzte jej, že sa môže mýliť, keď si na nič nepamätá. Možno ona nám niečo povie. Hej, preber sa. Počuješ ma? Preber sa.
DIEVČA: Slnko, voda, zem…
JANKA: Potrebujeme lekára a políciu. (Búcha na dvere.) Hej, počujete ma, zavolajte lekára a políciu, potrebujeme vašu pomoc, haló, počujete ma? (Sadne si.) Toto je celý tento zasraný systém. Nikto ti nepomôže.
5. OBRAZ
(Vchádza žena s kýbľom a mopom.)
ŽENA: Špinaví hajzli, špinavci špinaví. Nakopať ich do zadku, to im treba. Dobrý deň, prepáčte. Trochu to tu poutieram. Nehnevajte sa, že vás obťažujem, ale robím si len svoju prácu. Platia ma za to. Všetko sa musí lesknúť, všetko musí byť čisté. Ak dovolíte, zdvihnúť nožičky, prosím, ták, ďakujem. Je to moja práca. Dovidenia. – No nie si ty chuj? To ti už načisto vyhráva?! (Odchádza.)
ALŽBETA: Pani, prosím vás, pani, počkajte.
ŽENA: Áno, moja, čo si prajete?
ALŽBETA: Milá pani, viem, že si poctivo plníte všetky svoje povinnosti, veď to aj vidieť, ale… nepoznáte toto dievča?
ŽENA: Dievča, nie, mala by som? Nepamätám sa, že by som ju niekedy videla.
ALŽBETA: Ďakujem, môžete ísť.
ŽENA: Dovidenia. – A do riti, šibe ti? No ty chmuľo. (Odíde.)
LETÍCIA: (Po pauze.) Ešteže máme krásne počasie. Slniečko svieti, na oblohe ani mráčik, slovom paráda. Čo poviete?
JANKA: Nenávidím vás. Hnusíte sa mi. Ste odporná.
LETÍCIA: Ale moja zlatá, šetrite si emócie a vôbec, čo som vám urobila? Možnože som vám na chvíľu dovolila nazrieť pod pokrievku. To je všetko. Ak tak veľmi túžite počuť svoju pravdu, prosím, dám vám ju, nech sa páči: áno je to to dievča z výťahu. Alebo prepáčte, ja sa nepamätám, asi nie, čo takto hodiť si mincou. Hlupaňa, spamätaj sa, kde to žiješ, čo to riešiš, si normálna?!
JANKA: Nebudem vás počúvať, mám už po krk vašich rečí, poď Slnko, ideme sa prejsť. (Berie dievča.)
DIEVČA: Slnko, voda, vzduch, oheň… (Odídu.)
LETÍCIA: (Po pauze.) Aj vy si o mne myslíte, že som zlá?
ALŽBETA: No… každopádne k dobrému človeku máte ďaleko.
LETÍCIA: Bety, Bety, čo vy o mne viete… Čo vy viete o dobrých ľuďoch… Je ľahké byť dobrým, keď má človek lásku, zdravie, prácu, ktorá ho napĺňa… vieru… ale keď toto všetko stratí, čo mu zostane?
ALŽBETA: Zostane mu slobodná vôľa. A na základe nej sa slobodne rozhodne, či bude dobrý alebo zlý, či bude veriť v nádej alebo zostane zúfalý, či bude hľadať vieru… alebo si zvolí „drvičku odpadu“…
(Začne húkať siréna. Ostrý, drásavý, zvuk.)
ALŽBETA: (Kričí.) Čo je to?
LETÍCIA: (Kričí.) Nemám potuchy.
ALŽBETA: (Kričí.) Trhá to uši.
6. OBRAZ
(Zapne sa stroboskop. Na scénu vbehnú dvaja muži. Jeden je policajt, druhý obvinený. Policajt strká pred sebou obvineného a súčasne ho bije obuškom. Obvinený padá na zem, policajt ho bije a kope doňho. Alžbeta a Letícia strnulo stoja a sledujú výjav. Siréna zrazu stíchne, rozsvieti sa normálne svetlo. Policajt prestane biť väzňa. Unavený oddychuje. S úsmevom akoby nič.)
POLICAJT: No, to by sme mali. Je to fuška. Ešte že máme tréning. Sú to prevíti, nič iné si nezaslúžia. Treba si dávať na nich pozor. Dámy, bolo mi cťou, ak by vznikol nejaký problém stačí zavolať. Budem o poschodie nižšie na stanovišti. A jeho sa nebojte, teraz bude sekať dobrotu. Po takejto rozcvičke vždy skrotnú. O chvíľu sa preberie. Poklona dámy, dovidenia. (Do vysielačky.) Andulka jedna, tu andulka päť. Podozrivého som dopravil na miesto určenia. Sú s ním dve ženy, všetko je v poriadku, končím. (Odíde. Pauza.)
ALŽBETA: Preboha!
LETÍCIA: Čo dnes ešte zažijeme. Škandál.
ALŽBETA: (Skloní sa k ležiacemu.) Dýcha.
LETÍCIA: Samozrejme že dýcha. Oni sa v tom vyznajú. (Vytiahne z tašky časopis.) Naložia mu len toľko aby nedodýchal.
ALŽBETA: Otvoril oči. Niečo hovorí. Ako? Cigaretu? Chce cigaretu. Nemáte?
LETÍCIA: Nefajčím. – Spýtajte sa ho, či mu niečo hovorí Zákon na ochranu nefajčiarov?!
ALŽBETA: Pani nefajčí a ja tiež nie. Ale ak chcete skočím vám kúpiť do stánku. Aké fajčíte?
LETÍCIA: Zbláznili ste sa?
ALŽBETA: Prečo, chcem mu pomôcť. Pane, nechcete si sadnúť? Ako sa voláte? Poďte na sedačku. Má taký nevinný výraz. Pozrite sa.
LETÍCIA: Áno je to mučeník.
ALŽBETA: Nechajte si tú iróniu, dobre?! Pane môžete hovoriť? (Muž prikývne.) Urobili ste niečo zlé? (Muž pokrúti hlavou.) Tak prečo vás bijú, prečo vás zatkli? (Muž pokrčí plecami.) Ste nevinný? (Muž výrazne prikývne.) Letícia, počujete, on je nevinný.
LETÍCIA: No jasné, je to anjel. Preto ho zmlátili. (Nezdvihne pohľad od časopisu.)
ALŽBETA: Musíme niečo urobiť, zavolať právnika, alebo čo. Vnímate ma?
LETÍCIA: Viete že vplyvom skleníkového efektu a globálneho otepľovania sa každoročne zníži objem ľadovcov na Novej Guinei o…
ALŽBETA: (Vytrhne jej časopis.) Mňa to nezaujíma. Mňa nezaujímajú vaše ľadovce.
LETÍCIA: (Vytiahne z tašky druhý časopis a otvorí ho.) … objem ľadovcov o 16 km kubických. – No počúvajte Bety. V decembri 1990 zostali uväznené ľadové medvede na subarktickom Wrangelovom ostrove, potom čo zmizlo 2000 km morského ľadu na ostrove. Pretože tu medvede nenachádzajú žiadny zvyčajný zdroj potravy, sú nútené loviť mrože, ktoré tu tiež uviazli. To je strašné…
ALŽBETA: Letícia, tento človek trpí, rozumiete? Nevinne trpí…
LETÍCIA: Všeličo sa stáva v živote. Počúvajte. (Číta.) Tridsaťsedemročná herečka Jenifer Anistonová sa rozvádza s tridsaťdeväťročným hercom Gregom Barymoorom a berie si o dvanásť rokov mladšieho speváka Mika Stonea…
ALŽBETA: Dosť, stačí, už to nechcem počuť.
LETÍCIA: Ale prídete o veľa, to ešte nie je všetko…
ALŽBETA: Nech.
LETÍCIA: Je tu vyjadrenie lekára – traumatológa, drastické, ale zaujímavé…
ALŽBETA: Ste bezcitná kreatúra.
LETÍCIA: Teší ma. Niečo vám poviem, Bety. Ak chcete v tomto svete prežiť bez ujmy, buďte ako ja. To je kamarátska rada.
ALŽBETA: Prekristapána. (Do diktafónu.) Chcem zaznamenať nasledovné: myslím, som presvedčená, že sa tu porušuje zákon, základné princípy spravodlivosti. A niekto sa k tomu stavia úplne ľahostajne, sebecky a cynicky… To je všetko.
LETÍCIA: Musím zaznamenať nasledujúcu informáciu. Do miestnosti pribudla ďalšia osoba – muž v sprievode policajta, ktorý bol následne policajným dôstojníkom inzultovaný. Pani Alžbeta sa o tohto muža stará, ošetruje ho, dokonca mu chcela kúpiť cigarety, pričom to môže byť masový vrah, lupič, vykrádač bánk alebo bankomatov, díler drog, obchodník s bielym mäsom, s ľudskými orgánmi…
ALŽBETA: Prepána, Letícia, vy nie ste normálna…
LETÍCIA: Prinajlepšom sobášny podvodník. Som zvedavá, čo tu ešte všetko zažijem, kým sa otvoria tieto zasrané dvere.
AL6BETA: (Mužovi.) Ako sa vám sedí? (Muž prikývne. Vojde Hugo.)
7. OBRAZ
HUGO: Mama!
LETÍCIA: Hugo!
HUGO: Ty si tu?
LETÍCIA: No, vieš, miláčik nikdy sme o tom nehovorili…
HUGO: Prečo si to urobila?
LETÍCIA: Čo, čo som urobila? – Pani Alžbeta, toto je môj syn Hugo. Hugo, pani Driečna.
HUGO: Ty si ju zabila.
LETÍCIA: Hugo, nie sme tu sami.
HUGO: Ty si ju normálne zabila.
LETÍCIA: Ale prosím ťa.
HUGO: Zabila si ju.
LETÍCIA: Ale synček. – Tak vidíte, deti, ja sa zbláznim.
HUGO: Ty hnusná vrahyňa.
LETÍCIA: Hugo.
HUGO: Macocha.
LETÍCIA: Tak už dosť.
HUGO: Nenávidím ťa.
LETÍCIA: Prestaň Hugo.
HUGO: Zabila si ju. Zabila, zabila.
ALŽBETA: Koho?
HUGO: Moju nádej. (Odpadne.)
LETÍCIA: Fajn, Hugo.
HUGO: Mama ako?
LETÍCIA: No, tretiu repliku si trochu odflákol. Musíš viacej prežívať, vcítiť sa do toho. – Môj syn Hugo. Je zlatý, čo poviete. Chce byť herec.
HUGO: Mama, nie som červený?
LETÍCIA: Nie, srdiečko nie si….Niežeby som mu to nepriala, ale prosím vás ako sa dnes uživí herec, povedzte mi. Hugo zahraj automatickú práčku. – Podarený, čo poviete. Hugo a teraz žehličku. – To je naparovacia? – Môj syn Hugo. Vyžadujú to na skúškach. Osobne si myslím, že adepti by mali stvárňovať viac ľudské charaktery ako práčky a umývačky riadu. Trochu takto spolu cvičíme. Vytvárame rôzne situácie, vyjadrujeme emócie. Minule ma naháňal so sekerou…. bolo to také vierohodné a dramatické, že susedia zavolali políciu. Hugo, snaž sa byť expresívny, ale zároveň prirodzený, jasné?
HUGO: Áno, mami.
(Vojde Janka.)
8. OBRAZ
JANKA: Pani Bety, Slnko povedala ďalšie slovo.
ALŽBETA: Áno? No to je skvelé. Takže už nielen Slnko, voda, vzduch…
JANKA: Áno, som taká šťastná, učím ju rozprávať.
LETÍCIA: Janka, predstavím vám svojho syna. To je Hugo. Hugo, to je Janka.
JANKA: Janka.
HUGO: Hugo.
LETÍCIA: Hugo, aby si pochopil, Janka sa stará o jedno dievča, ktoré má menšie problémy. Takže aké slovo to povedala?
JANKA: No, hamburger.
(Letícia a Alžbeta sa zasmejú.)
HUGO: Haaamburger?
LETÍCIA: Hugo, nie si hladný?
HUGO: Áno, som.
LETÍCIA: Doma v chladničke máš obed, prihrej si ho.
HUGO: A nemohla by si ty…vieš ako to minule dopadlo.
LETÍCIA: Ach, Hugo, čo z teba bude? Nemohol si byť radšej inžinier? Pani Bety, idem Hugovi zohriať obed, keby náhodou volali, ja hneď prídem.
(Letícia a Hugo odchádzajú.)
ALŽBETA: Dobre, dobre… Takže hamburger. No to je zvláštne. Asi bude tiež hladná.
JANKA: Myslíte?
ALŽBETA: Určite. Počkajte, či tu niečo nemám, aha, dajte jej aspoň túto dobošku.
JANKA: Ďakujem. Pani Alžbeta, napadlo mi: čo ak za tými dverami niekto je? Čo ak nás sledujú skrytou kamerou?
ALŽBETA: No, to by bolo úžasné.
JANKA: Však. Už ste boli niekedy v telke?
ALŽBETA: Nikdy. A vy?
9. OBRAZ
(Vojde žena s kýbľom a mopom.)
ŽENA: (Veselo.) Dobrý deň.
ALŽBETA: Dobrý deň. Ako ide robota?
ŽENA: Robota? Dobre. Ale chcem sa vás na niečo opýtať. Viete (Pauza.) ja nie som ja, teda aby ste ma zle nepochopili, nie som blázon, ale… (Pauza.) … bola som tu už?
ALŽBETA: Áno, nedávno.
ŽENA: (Vážne.) Teda bola. (So smiechom.) Viete, ale to som nebola ja.
ALŽBETA: Nie?
ŽENA: Opakujem, nie som blázon. – Viete na tomto poschodí upratuje moja sestra. My sme jednovaječné dvojičky.
ALŽBETA: Áno?
ŽENA: No, ľudia si nás mýlia. Môžem si sadnúť?
JANKA: Nech sa páči.
ŽENA: Normálne nemôžme sedieť s návštevníkmi, ale dnes nie je normálny deň. Dnes mám, vlastne máme, ja a moja sestra, máme narodeniny.
JANKA: Narodeniny?
ASLŽBETA: Gratulujem, všetko najlepšie.
ŽENA: Ďakujem. S vami sa tak dobre cítim. Viete, moja sestra, volá sa Gizela, ja som Anička, no a (Smiech.) Gizela sa na mňa hnevá. (S úsmevom.) Ale keďže máme dnes narodeniny, tak by sme sa mohli udobriť, (Agresívne.) čo poviete, mohli, však?
ALŽBETA: Určite sa so sestrou udobríte, som o tom presvedčená, ale my so slečnou Jankou sa vás chceme niečo opýtať?
ŽENA: (Dôležito.) No prosím…
ALŽBETA: Nechceme sa vás dotknúť, ale povedzte, máte alebo mali ste dcéru?
ŽENA: Gizela mala dcérku, sedemnásťročnú, ale je to hrozná tragédia, je to ešte čerstvé, nedávno…
JANKA: Povedzte nám, čo sa stalo?
ŽENA: Poďte, všetko vám poviem na chodbe, poďte. Tí mladí dnes tak lietajú na tých autách..
ALŽBETA: Čo sa stalo?
ŽENA: Autonehoda! Vracali sa z diskotéky, piati v aute, šofér nezvládol zákrutu…
ALŽBETA: To je strašné.
(Alžbeta, Janka a žena odídu zo scény. Na javisku zostane len muž – trestanec. Chvíľu sedí, potom sa postaví, ide dopredu. Zmení sa svetlo do modrého pološera, zaznie valčík. Na scénu vychádzajú všetky postavy a tancujú. Postupne sa vytrácajú, nastane tma, hudba stíchne.)
10. OBRAZ
(Na scéne je Alžbeta, Letícia a muž. Vojde usmievavý policajt.)
POLICAJT: Zdravím. Tak čo, poslúcha? Žiadne problémy?
ALŽBETA: Žiadne.
POLICAJT: No poď kamarát, postav sa. Nepovedal nič?
ALŽBETA: Nič.
POLICAJT: Zvláštny človek. Odkedy ho poznám, stále mlčí. Tu sa postav, opri sa o dvere. Ideme na to. (Vytiahne obušok a zaženie sa.)
ALŽBETA: (Zakričí.) Nie!
POLICAJT: Prosím?
ALŽBETA: Nebite ho!
POLICAJT: Čo sa deje?
ALŽBETA: Už ho nebite, prosím.
POLICAJT: Prečo? On to potrebuje. A je to v mojej náplni. Musím si plniť svoje povinnosti. (Zaženie sa.)
ALŽBETA: Nie, už nie. (Chytí ho za ruku.) Poďte si sadnúť. Prosím. Prosím vás.
POLICAJT: Ale on čaká.
ALŽBETA: Nie, už nie, prosím. (Pauza.)
POLICAJT: No, jedenkrát môžem porušiť predpis. Sadaj kamarát. Len dúfam, že ma za to nedodžubú. Robím to kvôli vám.
ALŽBETA: Ďakujem.
LETÍCIA: No to je na zbláznenie čo všetko sa deje vo svete. Tu píšu, že jeden chlapík z Nového Zélandu, predal dom aj priľahlé pozemky, rozdal peniaze bezdomovcom, chudobným a sirotám, odletel na Filipíny a na Veľkú noc sa nechal ukrižovať. Ľudia sú zvláštni. Je tu aj fotka, celkom sympatický chlapík. Visí pribitý na kríži a usmieva sa. (Pauza.)
POLICAJT: Ja som Jožo. Nie som už žiadny mladík. Mám už nárok na výsluhový dôchodok, ale rozhodol som sa, že budem nadsluhovať.
ALŽBETA: Alžbeta.
POLICAJT: Teší ma. Akú máte mäkkú rúčku. Ešte čosi porobím v službe, odrobím nejaký ten rok, veď práca ma baví, tak prečo nie. Viete, práca u polície to je hlavne služba, ale aj poslanie.
ALŽBETA: Áno.
POLICAJT: Dnes je ťažká doba, všetko ide akosi rýchlejšie, dynamicky. A zločinnosť stúpa, človek hľadá bezpečie. Myslím, že najdôležitejšia je rodina, rodinné zázemie, manželka, deti, proste teplo rodinného krbu.
ALŽBETA: Áno.
POLICAJT: Prepáčte. (Do vysielačky.) Andulka jedna, tu andulka päť. Tu som hotový, vraciam sa na stanovište. (Elizabeth.) Ešte vám ho tu nechám. No, nabudúce ti naložím dvojnásobne, priateľu. Nedá sa nič robiť, predpis je predpis. Majte sa tu dobre. (Odíde.)
ALŽBETA: (Pauza.) Jedna hodina má šesťdesiat minút, jedna minúta má šesťdesiat sekúnd, jedna sekunda… Prosím, drobné si nechajte. Nie, nie som úzkostlivá, len mám rada poriadok. Šikovný človek, vyzná sa v tlačenici. Ja zbožňujem muškáty.
11. OBRAZ
(Vojde žena s kýbľom a mopom.)
ŽENA: (Ustráchane, opatrne.) Dobrý deň.
ALŽBETA: Dobrý deň.
LETÍCIA: Dobrý.
ŽENA: (Plačlivo.) Môžem sa vás niečo opýtať?
ALŽBETA: Áno.
ŽENA: (Plačlivo.) Bola som tu asi tak pred desiatimi minútami?
LETÍCIA: (Do časopisu.) Áno, my už vieme. Bola tu vaša sestra.
ŽENA: (Ožije.) Áno? A rozprávala o mne?
ALŽBETA: Áno.
ŽENA: Prepáčte, ale musím vám niečo povedať.
LETÍCIA: (Do časopisu.) Počúvame.
ŽENA: To nebola moja sestra, to som bola ja. Nikdy som nemala sestru. A už vôbec nie dvojča.
ALŽBETA: Preboha.
ŽENA: Viete, ja som trochu mešuge. Lekári to nazývajú schizofrénia – rozdvojenie mysle. Vtedy si vymýšľam sestru. To je všetko.
LETÍCIA: Hm, zaujímavé.
ALŽBETA: To je nám ľúto.
LETÍCIA: Áno, o takomto prípade som kdesi čítala.
ŽENA: To je možné. (Veselo.) Je nás viac.
ALŽBETA: A nedá sa to liečiť?
ŽENA: (Veselo.) Áno dá, užívam lieky. (Hrôzostrašne.) Ale keď som vo fáze „svojej sestry“ zvyknem lieky vysadzovať. Potom sa všetko komplikuje.
ALŽBETA: Chápem.
LETÍCIA: Znie to ako z nejakého hororu.
ŽENA: (Veselo.) Áno, máte pravdu, ha, ha. Normálni ľudia sa nás boja.
KONIEC UKÁŽKY
Ak by ste mali záujem o celý text hry, pošlite nám e-mail na adresu vrana@vrana.sk.
My vám potom pošleme platobné údaje: číslo účtu, variabilný symbol a sumu na zaplatenie (40 €).
Po zaplatení vám pošleme e-mailom celý text hry vo formáte PDF.
