OBSAH: Myšlienky, pocity, vnemy, emócie… Žena, sama v neznámom byte, s neznámym mužom. Strata pamäti, skľúčenosť, neschopnosť pohybu. Kto je ten neznámy? Chce jej pomôcť alebo ublížiť? A prečo je tu ona? Ako sa sem dostala a prečo nemôže chodiť? A kto vlastne je ona? Príliš mnoho otázok, na ktoré žena hľadá odpoveď. A postupne ich od muža dostáva. Ale sú to pravdivé informácie? Z ich rozhovoru sa postupne vynárajú témy: bolesť, utrpenie, viera, nádej, Boh, zmysel života, spása… Napokon žena odhalí mužovu identitu. Je to démon, ktorý sa snaží získať jej dušu, čo sa mu v závere takmer podarí. Ale žena napokon víťazí. Rozhodne sa správne.
ROZSAH: 17 strán
OBSADENIE: 1 muž, 1 žena
ŽÁNER: dráma
OSOBY:
Anita
Marcus
UKÁŽKA HRY
1.OBRAZ
ANITA: Ticho. Stojím. Nehýbem sa. Som. Ja som socha. Milujem ticho. Moja myseľ sa vyprázdňuje. Vidím hmlu. Slnko ju pretrháva. To sú moje myšlienky. Myšlienky chorej. Ničím svoju myseľ. Vypínam všetky nervové bunky. Jednu za druhou. Svetielka blikajú až zhasnú. Tma. Čierna tma.
Opája ma nevýslovná radosť. Cítim sa slobodná. Som presýtená slobodou. Úplne naplnená do prasknutia. Môj žalúdok je plný slobody, moje črevá sú plné slobody, môj pažerák je plný slobody. Všetkými pórmi mojej pokožky sa tlačí sloboda. Grciam slobodu. Serem slobodu, hnusnú, riedku slobodu.
O chvíľu bude úplná tma. Keď sa rozleje a naplní všetky kúty mojej izby, ja tu už nebudem. Ani moja duša. Rozpustí sa v tme.
Ležím na posteli. Mám zatvorené oči. Dýcham. Žijem a radujem sa, že som živá. Všetko sa to ale mení v okamihu smrti. Všetky neuróny zhasnú ako žiarovečky na stromčeku. Pomaly otváram oči. Miestnosť je v pološere, ktoré vytvára malá lampička, na stolíku vedľa mojej hlavy. Podľa všetkého som v tejto miestnosti nikdy nebola. Ale musím uznať, že miestnosť sa mi celkom páči. Pekné zariadenie, police na knihy a abstraktný obraz na stene. Zaujímalo by ma, ako dlho som v miestnosti. Som príliš slabá. Preboha, nie som ochrnutá?! Pohnem palcom na nohe. Výborne, takže nebudem mrzák. Inštinktívne pristanem zrakom na veľkom okne na ľavej stene. Pod oknom je stôl a stolička. V kúte za stolom, preboha, až teraz som si to všimla, sedí starší muž. Sústredene číta knihu, ktorú má položenú na kolenách. Občas odtrhne pohľad od stránok, zadíva sa na chvíľu pred seba a zase sa začíta. Na chvíľu ma premkol pocit, akési nutkanie, na muža zavolať, ale nemám na to odvahu. Bojím sa, čo mi povie. Chytá sa ma panika. Cítim intenzívnu túžbu byť niekde inde – v lese, na pláži, hocikde. Len nie v tejto miestnosti s týmto zvláštnym a hrozivým mužom. „Hej, pane, čo to čítate? Poďte si sadnúť sem ku svetlu. Neničte si tam oči.“
MARCUS: Anita, si hore?
ANITA: (Pre seba.) Preboha! Kto to je a kto je Anita? To budem asi ja. Už som dosť dlho ticho. Musím mu odpovedať. (Marcusovi.) A áno.
MARCUS: Ako si sa vyspala?
ANITA: Ja…
MARCUS: Môžem si k tebe sadnúť? Nebude ti to vadiť? Včera som mal pocit, že ti to trochu vadilo, preto som si sadol sem k oknu.
ANITA: Nie, môžete, nevadí.
MARCUS: To je dobré, ďakujem. Spala si osemnásť hodín. Budeš určite hladná a smädná. A nechceš ísť na záchod?
ANITA: Nie. A nie som hladná, ale dala by som si trochu vody.
MARCUS: Výborne, mám tu čaj s citrónom. Nech sa ti páči.
ANITA: Ďakujem.
MARCUS: Aké si mala sny?
ANITA: Strašné. Prepáčte, ale… nepoznám vás. Nesmiete sa na mňa hnevať, mám pocit, že vás vidím prvý krát v živote. A takisto táto izba, toto zariadenie, je to pre mňa všetko také nové a neznáme. A vy ste tu so mnou…
MARCUS: Som tu preto, aby som ti pomohol. Záleží mi na tebe, Anita.
ANITA: To mi odľahlo. Tón vášho hlasu je veľmi príjemný. Akoby hladil. Ďakujem vám, pane…
MARCUS: Marcus, volám sa Marcus a môžeš mi tykať.
ANITA: Ó, áno, Marcus. Ale povedz mi, Marcus, čo sa so mnou stalo? Kde to som? Čo je toto za izbu? A prečo sa nemôžem hýbať?
MARCUS: Za všetko môže malá výduť v tvojom mozgu. Odborne sa to volá aneurizma. Táto aneurizma praskla a nastal výron krvi do mozgového tkaniva. Avšak neboj sa, Anita, lekári včas zasiahli. Všetku zrazenú krv odstránili, takže z medicínskeho hľadiska si takmer v úplnom poriadku. Bola si v nemocnici dva mesiace. Teraz si vo svojom byte. Včera som ťa doviezol. A čo sa týka toho ochrnutia, to je len dočasné. Čoskoro budeš sama chodiť. To je všetko. Si rada?
ANITA: Áno milý Marcus, som veľmi rada. Ale teraz by som potrebovala ísť na záchod. Pomôžeš mi?
MARCUS: Ale samozrejme. Chyť sa ma okolo krku. Tak a ideme.
(Tma.)
2.OBRAZ
MARCUS: Človek sa bude trápiť a zvíjať v kŕčoch. Jeho telo sa premení na hniezdo škodcov, parazitov, ktorí ho budú bez prestania otravovať a ničiť, až kým ho neznesiteľná bolesť doženie do nekonečného zúfalstva…
ANITA: A kedy príde smrť? Kedy človek zomrie?
MARCUS: Neprerušuj ma! (Pauza.) Áno, smrť, tak tá zďaleka nepríde tak skoro. Lebo smrť, moja zlatá, to je vyslobodenie, vykúpenie, úľava. A táto úľava príde vtedy, keď bolesť naplní každú bunku jeho chorého tela. A človek sa bude modliť, aby toto utrpenie už konečne skončilo. Aby upadol do bezvedomia, aby umrel. No smrť neprichádza. Smrť ho nechce oslobodiť. Je veľmi, veľmi ďaleko, neexistuje. Je len bolesť. A bolesť je blízko. Je v jeho tele, v jeho mozgu.
ANITA: Ale to je hrozné. Tie pasáže, ktoré si hovoril o tej bolesti, sú strašné. Môže to jeden človek vydržať?
MARCUS: Hovoril som ti to preto, aby si vedela, že teba nič také nečaká.
ANITA: Mám pocit, že ja by som to na žiaden pád nemohla vydržať. A aký to má všetko zmysel, takéto utrpenie? Je to akože za trest?
MARCUS: Nie, utrpenie nikdy nie je za trest. Pravé utrpenie nemá žiadny zmysel.
ANITA: No dobre, ale odmalička ma viedli k tomu, že keď trpím môžem niekomu pomôcť, niekoho zachrániť.
MARCUS: Nie, to už dávno neplatí. Možno tak pred dvetisíc rokmi a aj to je neisté. Musíš mi veriť. Bohužiaľ, utrpenie je zbytočné.
ANITA: A čo taká nádej?
MARCUS: Áno nádej. Nádej zomiera posledná. Nádej, tento pojem si vymysleli ľudia, ktorí nikdy netrpeli. Áno, trpiaci má nádej, že jeho bolesť o chvíľu skončí. Avšak ten okamih neprichádza. Odborníci uvádzajú, že až piatim percentám ľudí trpiacim na depresie, žiadne lieky nezaberajú. Preto je toľko samovrážd. Tak čo je potom nádej? Akási chiméra? Bluf? Podvod? Sú to všetko výmysly.
ANITA: A Boh, aj on je výmysel? A viera?
MARCUS: Boh neexistuje. Aspoň nie v našom svete. Ak náhodou existuje, tak v úplne inej dimenzii. On sám je mimo čas a priestor. Je tak ďaleko, že v neho väčšina ľudí, zoči – voči utrpeniu, prestáva veriť. A tí zostávajúci vytrvalci sú smiešni. Myslia si, že po smrti prídu do akejsi čarokrásnej nebeskej krajiny plnej trávy a kvetov, kde budú žiť svoj druhý večný život, spolu so svojou rodinou a priateľmi. Najradšej by si zobrali na druhý svet aj počítač, mobil, auto, svojho psa a pre istotu aj balíček kondómov. Jednoducho si chcú vytvoriť také nebo, ktoré sa bude čo najviac podobať nášmu pozemskému svetu. A bude tam všetko nádherné ako na zemi. Všetci v ňom budeme mať okolo tridsiatky a budeme spievať v extáze nábožné piesne, bez konca, večne… Veď to je smiešne.
Je to všetko hlúposť. Takto to nefunguje. Ľudia sú komickí. Preto nemám rád tliachanie o nebi a druhom svete. Lebo také nebo, aké si ho my predstavujeme, neexistuje. Čo ak naše vedomie zanikne, či sa rozplynie v akomsi obrovskom oblaku žiarivej energie. Toto si ľudia nechcú pripustiť.
ANITA: Dobre stačí. Takže vravíš, že sa poznáme dlho. Nie si môj sused, ktorý býva oproti cez ulicu? Veľmi mi ho pripomínaš. V lete sedáva na balkóne a pozerá cez ďalekohľad. Starý úchyl! Prepáč, ty nie si on. Tiež mi pripomínaš môjho profesora estetiky, ale nie ten mal viacej vlasov. Podľa veku by si mohol byť mojim otcom. Nie, nie, to by si sa ináč správal. Páči sa mi táto hra. Dobre ma naťahuješ. Nepomôžeš mi. Zakrývaš to filozofickými báchorkami, dobre. Starší tajomný muž. Čo vlastne robíš? Kde pracuješ? Si lekár? Alebo právnik? Alebo nebodaj umelec? Ale to je vlastne jedno. Nech robíš čokoľvek, myslím, že máš citlivú umeleckú dušu. Mýlim sa? (Pauza)
Kedy už budem chodiť? Sľúbil si mi že to bude tento týždeň. Ale zatiaľ sa nič nedeje, tak kedy?
MARCUS: Už skoro, musíš byť trpezlivá. Nedá sa to urýchliť. Zatiaľ ťa môžem trochu masírovať, to ti pomôže. Chceš?
ANITA: No tak dobre. Ako myslíš. Ale opatrne.
3. OBRAZ
ANITA: Nedotýkaj sa ma. Neznášam tvoje dotyky.
MARCUS: Prepáč, nechcel som. Zdalo sa mi, chcel som ti napraviť deku, je tu chladno.
ANITA: Necítim zimu. Keď budem niečo potrebovať, poviem ti.
MARCUS: Mám odísť?
ANITA: Nie.
MARCUS: Môžem ísť vedľa. Keď budeš chvíľu sama, tak…
ANITA: Nie, prosím ťa, prestaň.
MARCUS: Dobre.
(Dlhá pauza.)
ANITA: Počuješ to?
MARCUS: Čo?
ANITA: V tom tichu zreteľne počujem hučanie krvi v mojej hlave. Trochu sa sústreď a možno budeš počuť niečo podobné vo svojej hlave. No, len musíme byť úplne ticho. (Pauza.) Tak ako?
MARCUS: Počujem tichý šum. Veľmi slabo.
ANITA: To je ono. Ale ja to už nechcem počúvať. Už nechcem ticho, je to otrava. Rozprávaj niečo.
MARCUS: Nemám ti pustiť hudbu?
ANITA: Nie, teraz nie. Stačí mi tvoj hlas. Chcem aby prehlušil hučanie v mojej hlave. Tak začni.
MARCUS: A o čom mám hovoriť? Máš špeciálnu predstavu?
ANITA: O čom, o čom… Čo ja viem? Opíš mi napríklad čo vidíš, keď sa pozeráš do zrkadla.
MARCUS: Ja? Nie! Ja sa moc do zrkadla nepozerám. Iba keď sa holím.
ANITA: Tak si vymýšľaj. Povedz mi čo cítiš.
MARCUS: Strach. Bojím sa svojich očí.
ANITA: Výborne, ďalej, pokračuj.
MARCUS: Mám pocit, že sa strácam. Že to, čo vidím v zrkadle, už nie som ja. Ten nos, tie ústa, tie oči sú mojim nepriateľom. Pozerám si do nich, snažím sa nežmurkať, uprene hľadím a nič nevidím. Len prázdnotu. Niekedy cez zreničky vidím dva dlhé čierne tunely, ktoré vedú až do mozgu. (Pauza.)
ANITA: Výborne, ide ti to, pokračuj. Čo je v tom mozgu?
MARCUS: Tma. Kráčam po chodbe, rukami šmátram po stene. Je to dlhá chodba. Až prídem na jej koniec. Predo mnou sú veľké dvere. Stlačím kľučku a otváram ich. Vchádzam do veľkej miestnosti v ktorej už nie je tma. Sú v nej stoly a na nich stovky, možno tisícky zapálených sviečok. Už nemám strach. Cítim niečo posvätné. Akýsi zvláštny pokoj, ktorý ma napĺňa.
ANITA: Výborne, pokračuj.
MARCUS: Stojím a pozerám na sviečky. Vyžaruje z nich harmónia, pohoda a možno aj láska. Stojím bez pohnutia celé hodiny. Zrazu si všimnem, že niektoré sviečky dohárajú, až zhasnú. Jedna za druhou. Už ich je len polovica a potom stále menej, menej a menej. Až ostane len jedna sviečka. A tá nie a nie zhasnúť. Tá sviečka to som ja…
ANITA: Výborne, pochopila som. Keď zhasne tá sviečka ty umrieš. Zase hovoríš o smrti, to je výborné.
MARCUS: Nie, nie, mýliš sa. Tie sviečky, to boli moje myšlienky. Tak ako zhášali, prestali existovať. Boli to spomienky, ktoré časom vyblednú až sa úplne stratia. Až keď vymažeme všetky myšlienky, naša myseľ sa očistí a nebude nás nič netrápiť, budeme úplne slobodní.
ANITA: Ale čo tá posledná sviečka, čo sa stane, keď tá dohorí?
MARCUS: Posledná sviečka je pripútanosť k Bohu. Keď táto sviečka dohorí, skončí naša posledná zviazanosť a my sa ocitneme v prázdnote, úplne oslobodení, bez akýchkoľvek, spomienok, pocitov a emócii.
ANITA: A potom?
MARCUS: (Pauza.) Staneme sa Bohom.
ANITA: (Pauza.) Krásne. – Ha, ha. Klameš. Minule si hovoril, že Boh neexistuje. Nachytala som ťa.
MARCUS: To je v poriadku. Chcel som ti urobiť radosť.
ANITA: Ty si hrozný. Všetko pokazíš. Najprv mi rozpovieš krásny sen, taký, že mu skoro aj uverím a potom všetko zničíš. Si obyčajný klamár, podvodník.
MARCUS: Nie som klamár. Chcela si, aby som si vymýšľal. Urobil som len to, čo si chcela. Som klamár a podvodník?
ANITA: No, len sa neurážaj. Nemyslela som to vážne. Ale si výmyselník, na tom trvám. Myslím, že veľa ľudí, čo rozprávajú príbehy, napríklad spisovatelia, sú výmyselníci.
MARCUS: Teda klamári. Budem tvojim privátnym klamárom.
ANITA: Výborne. Tak mi ešte povedz nejaké klamstvo.
MARCUS: Už nikdy neopustíš túto miestnosť.
ANITA: Nie?
MARCUS: Tvoja cesta sa onedlho skončí.
ANITA: Áno?
MARCUS: Už nikdy neuvidíš stromy, trávu, kvety, oblohu, slnko. Nikdy.
ANITA: Nikdy? – Ty vieš tak krásne klamať. Už nechcem, aby si klamal. Teraz chcem, aby si hovoril pravdu. Kedy ma vezmeš von? Chcem sa nadýchať čerstvého vzduchu. Chcem vidieť všetky tie veci, čo si hovoril. A vlastne, prečo táto izba nemá okno?
MARCUS: Sú izby, ktoré majú okná a sú izby, ktoré nemajú okná. A von ťa vezmem, ale až zajtra.
ANITA: Dobre. Ale mohol si mi zariadiť lepšie bývanie. Nechcem zomrieť v pivnici bez okien.
MARCUS: Ja o tom nerozhodujem. Budeš zdravá, pôjdeš von a budeš bývať v byte s oknami, na… tridsiatom poschodí.
ANITA: Bojím sa výšok.
MARCUS: Tak na šiestom, piatom, štvrtom, sama sa rozhodneš.
ANITA: Chcem bývať vo svojom starom byte. V ktorom som bývala päť rokov, odkedy som skončila vysokú školu. Prečo sa tam nemôžem vrátiť?
MARCUS: Na toto ti nemôžem odpovedať. Ja len plním príkazy a nariadenia.
ANITA: Dočerta aj s vašimi nariadeniami. Už ma takýto život nebaví. Chcem zomrieť. Buď ma vezmi von, do môjho bytu, alebo ma zabi. Mám už toho plné zuby.
MARCUS: Nemožné.
ANITA: Prečo? Mňa nebaví takýto život, nerozumieš?
MARCUS: Nemôžeš zomrieť, ešte nie.
ANITA: Prečo?
MARCUS: Ešte si netrpela. Myslím tak naozaj.
ANITA: A čo stále robím? Nevšimol si si? Chcem len jedno: skončiť toto utrpenie, jasné?
MARCUS: Smrť je vykúpenie. Je za odmenu. Najskôr treba trpieť.
ANITA: No sláva! Choď do riti! Čo som komu urobila. Vieš čo, nechajme to. Radšej mi opíš strom. Už som úplne zabudla ako vyzerá, Je veľký, má listy, povedz.
MARCUS: Stromy sú vysoké, majú širokú korunu a pod zemou silné korene. To preto, aby sa nevyvrátili. Ale aj to sa niekedy stáva, za silnej víchrice. Na konároch je veľa zelených listov, ktoré na jeseň ožltnú a odpadnú. To je všetko.
ANITA: Ďakujem za poetický opis. Z teba básnik nikdy nebude.
MARCUS: Mám iné prednosti.
ANITA: Aké?
MARCUS: Viem vymýšľať príbehy, vykladať sny, hovoriť pekne o smrti a niekedy klamať.
ANITA: Hlavne to posledné ti ide veľmi dobre. Každý deň mi hovoríš, že ma zoberieš von a zatiaľ tu trčím ako pivničná krysa.
MARCUS: Keby záležalo na mne, hneď by som ťa zobral von. Hoci ti to neradím.
ANITA: Prečo?
MARCUS: Vonku nie je toho veľa na pozeranie. Buď rada, že si vnútri.
ANITA: Ako? Niečo sa stalo? Nejaká katastrófa?
MARCUS: Také niečo.
ANITA: Tak preto som v pivnici. Je to bunker, však? A kde sú ostatní? Je ešte niekto nažive? Prečo si mi to nepovedal skôr?
MARCUS: Chcel som ťa ušetriť.
ANITA: Choď do čerta! Mal si mi to povedať. Ja potrebujem vedieť pravdu. A ty si potom KTO?
MARCUS: Cháron alebo asistent.
ANITA: Cháron, asistent, čo sú to za blbosti? Asistent čoho?
MARCUS: Asistent umierania. Moje pracovné meno je Cháron a mám za úlohu pomôcť ti umrieť.
KONIEC UKÁŽKY
Ak by ste mali záujem o celý text hry, pošlite nám e-mail na adresu vrana@vrana.sk.
My vám potom pošleme platobné údaje: číslo účtu, variabilný symbol a sumu na zaplatenie (30 €).
Po zaplatení vám pošleme e-mailom celý text hry vo formáte PDF.
Grafika:
