OBSAH: Myšlienky, pocity, vnemy, emócie… Žena, sama v neznámom byte, s neznámym mužom. Strata pamäti, skľúčenosť, neschopnosť pohybu. Kto je ten neznámy? Chce jej pomôcť alebo ublížiť? A prečo je tu ona? Ako sa sem dostala a prečo nemôže chodiť? A kto vlastne je ona? Príliš mnoho otázok, na ktoré žena hľadá odpoveď. A postupne ich od muža dostáva. Ale sú to pravdivé informácie? Z ich rozhovoru sa postupne vynárajú témy: bolesť, utrpenie, viera, nádej, Boh, zmysel života, spása… Napokon žena odhalí mužovu identitu. Je to démon, ktorý sa snaží získať jej dušu, čo sa mu v závere takmer podarí. Ale žena napokon víťazí. Rozhodne sa správne.
ROZSAH: 21 strán
OBSADENIE: 1 muž, 1 žena
ŽÁNER: dráma
OSOBY:
Anita
Marcus
UKÁŽKA HRY
1.OBRAZ
ANITA: Ticho. Ja stojím. Ja sa nehýbem. Som. Ja som. Ja som socha. Milujem ticho. Moja myseľ sa vyprázdňuje. Vidím hmlu, chuchvalce hmly. Slnko ich pretrháva. To sú moje myšlienky. Myšlienky chorej. Som chorá. Ničím svoju myseľ. Vypínam všetky nervové bunky. Všetky moje neuróny. Jeden za druhým. Svetielka blikajú až zhasnú. Tma. Hmla. Čierna hmla. Nič nevidím. Nič. Uvedomujem si prázdny priestor mojej izby. Nemusím sa dívať, no napriek tomu si uvedomujem každý štvorcový meter mojej prázdnej izby. Je rovnako prázdna ako moja hlava.
Pomaly šmátram rukou. Konečne pevný bod. Sedím, nehýbem sa, mám zatvorené oči. Ticho, nič, prázdnota. Otváram oči. Ešte väčšia tma. Intuitívne hľadám okno, aspoň trochu svetla. Nič. Som odsúdená na tmu. Nevadí. Tmu mám rada. Je môj priateľ. Ja a tma sa milujeme.
Bezmocnosť, bezútešnosť, depresia. Už zajtra sa zmením. Niečo urobím. Popracujem na sebe. Budem sa pomaly zdokonaľovať, budem dokonalá. Chcem to, chcem byť dokonalá. Už zajtra.
Nevýslovná radosť ma opája. Cítim sa ľahučká ako štyri husie pierka. Je to zvláštny pocit. Neopísateľný. Snažím sa ho definovať, ale akosi… Cítim sa slobodná. Som presýtená slobodou. Úplne naplnená do prasknutia. Môj žalúdok je plný slobody, moje črevá sú plné slobody, môj pažerák je plný slobody. Všetkými pórmi mojej pokožky sa tlačí sloboda. Grciam slobodu. Serem slobodu, hnusnú, riedku slobodu.
Chýli sa k večeru. Pomaly zapadá slnko. O chvíľu bude tma. Keď sa tma rozleje a naplní všetky kúty mojej izby, ja tu už nebudem. Lepšie povedané moja duša tu nebude. Rozpustí sa v tme. Moja duša je až otrocky závislá na tme. Na tej skurvenej tme, ktorá nemá začiatok ani koniec. A preto nikdy nezmizne. Je tu stále, nenápadne sa prevaľuje zboka nabok. Je večná, stále sa rodiaca a umierajúca. Áno, zvláštne je najmä to, že žije aj keď umrie. Nech žije tma! Ticho hladká tmu. Ticho a tma sú súrodenci. Sú brat a sestra. Nie, nemôžu byť brat a sestra, lebo sú milenci. Hoci predsa len, žeby incest? Vo svete ticha a tmy je všetko možné.
Nádych, výdych. Moja hruď sa dvíha a klesá. Stále sa opakujúci pohyb. Bez prestania. Hore, dolu, stále dookola. Začína mi to liezť na nervy. Nekonečný pohyb. Naplniť, vyprázdniť, naplniť, vyprázdniť, naplniť… Smiešny pohyb.
Ležím na posteli. Mám zatvorené oči. Dýcham. Zatiaľ. Keď prestanem dýchať, zomriem. Vlastne zdochnem. Moja podstata sa zmení. Budem čosi vyše pol metra mŕtveho mäsa. Zatiaľ ale žijem. Žijem a radujem sa, že som živá. Prečo sa radujem? Ani neviem. Nedáva to zmysel. Život často nedáva zmysel. Je nelogický. Všetko sa to ale mení v okamihu smrti. Srdce sa zastaví, prestane biť, rovnako aj mozog. Všetky neuróny zhasnú ako malé žiarovečky na vianočnom stromčeku. Zatiaľ sa to ale nestalo. Srdce mi bije, pľúca sa dvíhajú a klesajú, mozog je aktívny, všetky žiarovečky svietia. Pomaly otváram oči. Ďalší dôkaz, že žijem, dívam sa, pozorujem. Miestnosť je v pološere, ktoré vytvára malá nočná lampička, na stolíku vedľa mojej hlavy. Čudné pološero. Steny nie sú biele ale šedé. Vidím policu s knihami, televízor, audio vežu s reproduktormi a druhú policu s knihami. Pozorujem tieto veci a vnímam vodorovné a zvislé krivky týchto predmetov. Sú mi akési cudzie. Snažím sa spomenúť si, kedy som ich naposledy videla. Nejde to nedá sa. Bolo to včera, pred týždňom, pred mesiacom, ktovie. Podľa všetkého som v tejto miestnosti nikdy nebola. Som tu prvý krát. Prvý a posledný. Hoci musím uznať, že miestnosť sa mi celkom páči. Páči sa mi zariadenie, police na knihy a abstraktný obraz na stene oproti mne. Zaujímalo by ma, ako dlho som v miestnosti. Koľko hodín, prípadne dní. Možno som spala, posteľ je celkom príjemná, tvrdá. Trocha zdvihnem hlavu, snažím sa posadiť, ale nejde to. Som príliš slabá. Preboha, nie som ochrnutá?! Vzápätí si vydýchnem, keď úplne voľne hýbem palcom na nohe. Výborne, takže nebudem mrzák. To mi odľahlo. Opäť zdvihnem hlavu a inštinktívne pristanem zrakom na veľkom okne na ľavej stene. Pod oknom je stôl a stolička. Na stole je monitor a škatuľa počítača. V kúte za stolom, v tmavom kúte, preboha, až teraz som si to všimla, sedí muž, starší muž. Bez pohnutia, sústredene číta knihu, ktorú má položenú na kolenách. Občas akoby cyklicky odtrhne pohľad od stránok, zadíva sa na chvíľu pred seba a zase sa začíta. Toto jeho konanie trochu pripomína robota. Na chvíľu ma premkol pocit, akési nutkanie, na muža zavolať, ale nemám na to odvahu. Bojím sa, čo mi muž povie. Keďže ho nepoznám, a on mňa asi áno, keďže je tu so mnou a tým pádom sa potvrdia moje obavy, že sa so mnou niečo stalo. A to niečo bolo tak hrozné, že mi to vymazalo celú pamäť. Zavriem oči a snažím sa na nič nemyslieť. Ale nejde to. Chytá sa ma panika. Myšlienky mi v hlave lietajú hore dolu jedna za druhou. Cítim intenzívnu túžbu otvoriť oči a byť niekde inde – v lese, na pláži, hocikde. Len nie v tejto miestnosti s týmto zvláštnym a hrozivým mužom, ktorý sedí pri okne a číta knihu. A vôbec, ako môže čítať v tomto šere. Veď nevidí na písmená. Čo keby som naňho zavolala. „Hej, pane, čo to čítate? Poďte si sadnúť sem ku svetlu. Neničte si tam oči.“
MARCUS: Anita, si hore?
ANITA: (Pre seba.) Preboha! Kto to je a kto je Anita? To budem asi ja. Už som dosť dlho ticho. Musím mu odpovedať. (Marcusovi.) A áno.
MARCUS: Anita, už si hore? Ako si sa vyspala?
ANITA: Ja…
MARCUS: Môžem si k tebe sadnúť? Nebude ti to vadiť? Včera som mal pocit, že ti to trochu vadilo, preto som si sadol sem k oknu.
ANITA: Nie, môžete, nevadí.
MARCUS: To je dobré, ďakujem. Spala si osemnásť hodín. Budeš určite hladná a smädná. A nechceš ísť na záchod?
ANITA: Nie. A nie som hladná, ale dala by som si trochu vody.
MARCUS: Výborne, mám tu čaj s citrónom. Nech sa ti páči.
ANITA: Ďakujem.
MARCUS: Tak ako si sa vyspala, aké si mala sny?
ANITA: Strašné. Prepáčte, ale… nepoznám vás. Nesmiete sa na mňa hnevať, mám pocit, že vás vidím prvý krát v živote. A takisto táto izba, toto zariadenie, je to pre mňa všetko také nové a neznáme. A vy ste tu so mnou, nevadí vám to?
MARCUS: Anita nie, nie! To v žiadnom prípade. Som tu preto, aby som ti pomohol. Záleží mi na tebe, Anita.
ANITA: To mi odľahlo. Tón vášho hlasu je veľmi príjemný. Akoby hladil. Ďakujem vám, pane…
MARCUS: Marcus, Anita, volám sa Marcus a môžeš mi tykať.
ANITA: Ó, áno, Marcus. Ale povedz mi, Marcus, čo sa so mnou stalo? Kde to som? Čo je toto za izbu? A prečo sa nemôžem hýbať?
MARCUS: Za všetko môže malá výduť v tvojom mozgu. Odborne sa to volá aneurizma. Táto aneurizma praskla a nastal výron krvi do mozgového tkaniva. Avšak neboj sa, Anita, lekári včas zasiahli. Všetku zrazenú krv odstránili, takže z medicínskeho hľadiska si takmer v úplnom poriadku. Bola si v nemocnici dva mesiace. Teraz si vo svojom byte. Včera som ťa doviezol. A čo sa týka toho ochrnutia, to je len dočasné. V priebehu pár dní budeš sama chodiť. To je všetko. Si rada?
ANITA: Áno milý Marcus, som rada, som veľmi rada. Ale teraz by som potrebovala ísť na záchod. Pomôžeš mi?
MARCUS: Ale samozrejme. Chyť sa ma okolo krku. Tak a ideme.
(Tma.)
2.OBRAZ
MARCUS: Človek sa bude trápiť. Bude sa zvíjať v predsmrtných kŕčoch. Jeho telo sa premení na hniezdo škodcov a parazitov, ktorí ho budú bez prestania ničiť a ktorí budú neustále otravovať jeho organizmus, až kým ho neznesiteľná bolesť doženie do nepredstaviteľného zúfalstva…
ANITA: A kedy príde smrť? Kedy človek zomrie?
MARCUS: Neprerušuj ma! (Pauza.) Áno, smrť, tak tá zďaleka nepríde tak skoro. Lebo smrť, moja zlatá, to je vyslobodenie. Smrť to je vykúpenie, úľava. A táto úľava príde vtedy, keď bolesť naplní každú bunku jeho čierneho, hnilobou a morom nakazeného tela. A človek sa bude modliť, aby toto utrpenie už konečne skončilo. Aby upadol do bezvedomia, aby umrel. No smrť neprichádza. Smrť ho nechce oslobodiť. Smrť je vzdialená. Je veľmi, veľmi ďaleko. Smrť neexistuje. Je len bolesť. A bolesť je blízko. Je v jeho tele, v jeho mozgu.
ANITA: Ale to je hrozné. Tie pasáže, ktoré si hovoril o tej bolesti, sú strašné. Môže to jeden človek vydržať?
MARCUS: Hovoril som ti to preto, aby som ti ukázal, že teba nič také nečaká.
ANITA: Mám pocit, že ja by som to na žiaden pád nemohla vydržať. A aký to má všetko zmysel, takéto utrpenie? Je to akože za trest?
MARCUS: Nie, utrpenie nikdy nie je za trest. Pravé utrpenie nemá žiadny zmysel.
ANITA: No dobre, ale odmalička ma presviedčali a viedli k tomu, že keď trpím môžem niekomu pomôcť, niekoho zachrániť.
MARCUS: Nie, to už dávno neplatí. Možno tak pred dvetisíc rokmi a aj to je neisté. Musíš mi veriť. Bohužiaľ, utrpenie je úplne zbytočné.
ANITA: A čo taká nádej?
MARCUS: Áno nádej. Nádej zomiera posledná. Nádej, tento pojem si vymysleli ľudia, ktorí nikdy netrpeli. Áno, trpiaci má nádej, že jeho bolesť o chvíľu skončí. Avšak ten okamih neprichádza. Odborníci uvádzajú, že až piatim percentám ľudí trpiacim na depresie, žiadne lieky nezaberajú. Preto je toľko samovrážd. Tak čo je potom nádej? Akási chiméra? Bluf? Podvod? Sú to všetko výmysly.
ANITA: A Boh, aj on je výmysel? A viera?
MARCUS: Boh neexistuje. Aspoň nie v našom svete. Ak náhodou existuje, tak v úplne inej dimenzii. On sám je mimo čas a priestor. Nič nám nie je tak vzdialené ako Boh. Je tak ďaleko, že v neho väčšina ľudí, zoči – voči utrpeniu, prestáva veriť. A tí zostávajúci vytrvalci sú smiešni. Myslia si, že po smrti prídu do akejsi čarokrásnej nebeskej krajiny plnej trávy a kvetov, kde budú žiť svoj druhý večný život, spolu so svojou rodinou a priateľmi. Je to všetko hlúposť. Takto to nefunguje. Ľudia sú komickí. Najradšej by si zobrali na druhý svet aj počítač, mobil, auto, svojho psa a pre istotu aj balíček kondómov. Preto nemám rád tliachanie o nebi a druhom svete. Lebo také nebo, aké si ho my predstavujeme, neexistuje. Čo ak naše vedomie zanikne, či sa rozplynie v akomsi obrovskom oblaku žiarivej energie. Toto si ľudia nechcú pripustiť. Chcú si vytvoriť také nebo, ktoré sa bude čo najviac podobať nášmu pozemskému svetu. A bude tam všetko nádherné, to čo je nádherné na zemi. Tráva, stromy, kvety. Naši blízki a my všetci budeme mať okolo tridsiatky a budeme spievať v extáze nábožné piesne, bez konca, večne… Veď to je smiešne.
ANITA: Dobre stačí. Takže vravíš, že sa poznáme dlho. Nie si môj sused, ktorý býva oproti cez ulicu? Veľmi mi ho pripomínaš. V lete sedáva na balkóne a pozerá cez ďalekohľad. Starý úchyl! Prepáč, ty nie si on. Tiež mi pripomínaš môjho profesora estetiky, ale nie ten mal viacej vlasov. Podľa veku by si mohol byť mojim otcom. Nie, nie, to by si sa ináč správal. Páči sa mi táto hra. Dobre ma naťahuješ. Nepomôžeš mi. Zakrývaš to filozofickými báchorkami, dobre. Starší tajomný muž. Čo vlastne robíš? Kde pracuješ? Si lekár? Alebo právnik? Alebo nebodaj umelec? Ale to je vlastne jedno. Nech robíš čokoľvek, myslím, že máš citlivú umeleckú dušu. Mýlim sa? (Pauza)
Kedy už budem chodiť? Sľúbil si mi že to bude tento týždeň. Ale zatiaľ sa nič nedeje, tak kedy?
MARCUS: Už skoro, musíš byť trpezlivá. Nedá sa to urýchliť. Zatiaľ ťa môžem trochu masírovať, to ti pomôže. Chceš?
ANITA: No tak dobre. Ako myslíš. Ale opatrne.
3. OBRAZ
ANITA: Nedotýkaj sa ma. Neznášam tvoje dotyky.
MARCUS: Prepáč, ja nechcel som. Zdalo sa mi, chcel som ti napraviť deku, je tu chladno.
ANITA: Necítim zimu. Keď budem niečo potrebovať, poviem ti.
MARCUS: Mám odísť?
ANITA: Nie.
MARCUS: Môžem ísť vedľa. Keď budeš chvíľu sama, tak…
ANITA: Nie, prosím ťa, prestaň.
MARCUS: Dobre.
(Dlhá pauza.)
ANITA: Počuješ to?
MARCUS: Čo?
ANITA: V tom tichu zreteľne počujem hučanie krvi v mojej hlave. Trochu sa sústreď a možno budeš počuť niečo podobné vo svojej hlave. No, len musíme byť úplne ticho. (Pauza.) Tak ako?
MARCUS: Veľmi slabo. Počujem celkom tichúčko jemný šum.
ANITA: To je ono. Ale ja to už nechcem počúvať. Už nechcem ticho, je to otrava. Rozprávaj niečo.
MARCUS: Nemám ti pustiť hudbu?
ANITA: Nie, teraz nie. Stačí mi tvoj hlas. Chcem aby prehlušil hučanie v mojej hlave. Tak začni.
MARCUS: A o čom mám hovoriť? Máš nejakú špeciálnu predstavu?
ANITA: O čom, o čom… Čo ja viem? Opíš mi napríklad čo vidíš, keď sa pozeráš do zrkadla.
MARCUS: Ako seba? Ja neviem, moc sa do zrkadla nepozerám. Iba keď sa holím.
ANITA: Tak si vymýšľaj. Povedz mi čo cítiš.
MARCUS: Strach. Bojím sa svojich očí.
ANITA: Výborne, ďalej, pokračuj.
MARCUS: Mám pocit, že sa strácam. Že to, čo vidím v zrkadle, už nie som ja. Ten nos, tie ústa, tie oči, sú mojim nepriateľom. Pozerám si do očí, snažím sa nežmurkať, uprene hľadím a nič nevidím. Len prázdnotu. Niekedy zase vidím cez zreničky akoby dva dlhé čierne tunely. Vidím cez ne až do prostriedku mozgu. (Pauza.)
ANITA: Výborne, ide ti to, pokračuj. Čo je v tom mozgu?
MARCUS: Tak najprv je tam tma. Kráčam po chodbe, rukami šmátram po stene; je to dlhá chodba. Až prídem na koniec. Sú tam veľké dvere. Neviem z akého sú materiálu, niečo ako huspenina. Stlačím kľučku a otváram ich. Vchádzam do veľkej miestnosti. Tam už nie je tma. Sú tam stoly na ktorých sú stovky, možno tisícky zapálených sviečok. Už necítim strach. Cítim niečo posvätné. Akýsi zvláštny pokoj. Úplne ma napĺňa. Cítim vyrovnanosť v každej bunke svojho tela.
ANITA: Výborne, pokračuj.
MARCUS: Nič nerobím. Len stojím a pozerám na tie sviečky. Vyžaruje z nich akási harmónia, pohoda a možno aj láska. Stojím bez pohnutia celé hodiny. Zrazu si začnem všímať ako niektoré sviečky dohárajú, zhasínajú. Jedna za druhou. Postupne horiacich sviečok ubúda. Už ich je len polovica a stále menej a menej a menej. Až ostala len jedna sviečka. A tá nie a nie zhasnúť. Tá sviečka to som ja…
ANITA: Výborne, pochopila som. Keď zhasne tá sviečka ty umrieš. Zase hovoríš o smrti, to je výborné.
MARCUS: Nie, nie, mýliš sa. Tie sviečky, to boli moje myšlienky. Tak ako zhášali, prestali existovať. Boli to spomienky, ktoré časom vyblednú až sa úplne stratia. Minulosť sa stráca. A keď vymažeme všetky myšlienky, všetky zabudneme, vtedy sa oslobodíme. Naša myseľ sa očistí, už nás nič netrápi, sme úplne slobodní.
ANITA: Ale čo tá posledná sviečka, čo sa stane, keď tá dohorí?
KONIEC UKÁŽKY
Ak by ste mali záujem o celý text hry, pošlite nám e-mail na adresu vrana@vrana.sk.
My vám potom pošleme platobné údaje: číslo účtu, variabilný symbol a sumu na zaplatenie (40 €).
Po zaplatení vám pošleme e-mailom celý text hry vo formáte PDF.
Grafika:
