OBSAH: Hrdinka príbehu Denisa je frustrovaná štyridsiatnička, ktorá žije v tieni svojho muža, úspešného spisovateľa. Už ju nebaví každodenný stereotyp, už ju nebaví robiť slúžku svojmu manželovi. Nájde si prácu ako pedagóg voľného času, pre deti s downovym syndrómom. Spočiatku ju táto práca veľmi baví a vďaka tomu aj ako tak zvládne rozpad svojho bezdetného manželstva. Postupom času však prichádza kríza – vyhorenie. Denisa prepadne alkoholu, príde o prácu a pokúsi sa o sebevraždu. Zachráni ju jej matka, ktorá jej napokon pomôže postaviť sa na nohy. Denisa podstúpi liečbu a nájde opäť zmysel života. V texte sú použité výrazy v maďarskom jazyku. Pri realizácii sa môžu buď vynechať alebo použiť v slovenčine.
ROZSAH: 6 strán
OBSADENIE: 1 žena
ŽÁNER: dráma
OSOBY:
Denisa
UKÁŽKA HRY
1.OBRAZ
Ako si to hovoril? (Jobban megéri gyulolni, mint szeretni)…) Ako sa to povie po slovensky? Viacej sa oplatí nenávidieť ako milovať. Áno tak to bolo. Viacej sa oplatí… V tomto si bol expert. Bol si príliš veľký egoista aby si prejavil cit. Dobre si to vedel maskovať, kamuflovať, čo ti vôbec neslúži ku cti. Bol si šikovný, často plný energie. A bol si aj zábavný, najmä v spoločnosti, kde bolo veľa žien. To len doma si bol suchár. Večne zavretý vo svojej pracovni, nesmel si byť ničím a nikým rušený. Múzy sú príliš citlivé, hovoril si, ľahko utečú, keď zacítia falošnosť. Múzy vyžadujú záujem, nežnosť. To boli tvoje slová. Bohužiaľ si mal svoje múzy radšej ako mňa. Na začiatku sa mi páčilo byť ženou spisovateľa. Bola som tvojou prvou čitateľkou. Mala som rada tvoje postavy. Ani ma nenapadlo na ne žiarliť. To prišlo až neskôr. Čím ďalej tým dlhší čas si býval zavretý v pracovni. Stával sa z teba renomovaný spisovateľ a ja som sa prepadávala na dno svojich nesplnených túžob. Veľmi som chcela aby si ma potreboval. Aby sme prežívali našu spoločnú lásku, ako tie nádherné mesiace po našej svadbe. Často si mi opakoval že som tvoja inšpirácia. Tešilo ma to. Bola som v siedmom nebi. No tento raj netrval dlho. Veľmi skoro som sa zobudila zo sna. Prišlo najprv vytriezvenie, potom sklamanie a napokon bolesť. Modlila som sa o kúsok tvojej nehy. No Boh ma nepočul. (Miatyánk, ki vagy a mennyekben, szenteltessék meg a Te neved, jojjon el a Te orszagod, legyen meg a te akaratod, amint a mennyben, ugy a foldon is. Mindennapi kenyerunket add meg nekunk ma es bocsasd meg vetkeinket, mikeppen mi is megbocsajtunk az ellenunk vetkezoknek,. Ne vigy minket kisertesbe, de szabadits meg a gonosztol, mert tied az orszag, a hatalom es a dicsoseg, mindorokke, Amen.) Boh bol ďaleko a ja som zase bola vzdialená od teba. Cítila som sa zradená, podvedená a zároveň som nemala silu ani odvahu od teba odísť. Často som v duchu modlikala aspoň o kúsok citu, len odtieň lásky. Nič. Čím viacej si pracoval tým viac som sa o teba starala. Raňajky, desiata, obed, olovrant, večera. Raňajky, desiata… Ale do postele som išla sama. A potom sa stal zázrak. Práve si dopísal svoju poslednú knihu a zobral si ma do gréckej reštaurácie. Ty si stále rozprával o svojom knižnom hrdinovi, a ja som ťa počúvala tak na pol ucha a všetko vo mne horelo. Keď sme sa vrátili domov dlho sme sa milovali. Bolo to vášnivé. A ja som bola šťastná. Bola to posledná búrka citov, ktorú si dnes vybavujem hmlisto, ako cez špinavé sklo. A potom prišli prvé hádky. (Csak magaddal torodsz, engem az egesz nap folyaman eszre sem veszel, mar nem birom, nem birom ezt az eletet…hallasz engem ?! Hallod, amit mondok ! Egy onzo allat vagy! ) Hádky sa stupňovali, boli čoraz častejšie, a napokon aj tie prestali. Nastalo vákum, bezvetrie, a ja som si uvedomila, že ťa už nemilujem. Bola som vyčerpaná. Nechcelo sa mi žiť. Potrebovala som zmenu, rozptýlenie. Preto som ti povedala, že chcem opäť pracovať, niekde sa zamestnať. Už ma nebaví byť tvojou slúžkou. Chcem žiť. Ty si povedal, že sa ti to moc nepáči, ale že napokon je to moja vec, tak nech urobím ako chcem. Keďže som mala vysokoškolský diplom zo špeciálnej pedagogiky a psychológie, hľadala som vhodnú prácu v tomto obore. Napokon som našla miesto ako liečebný pedagóg v jednom sociálnom zariadení pre deti s downovým syndrómom. Starala som sa o sedem detičiek – traja chlapci a štyri dievčatá. Boli veľmi zlatí, rýchlo sme sa skamarátili. Tieto deti žili v ústave, nakoľko sa ich rodičia zriekli. Tak som sa im snažila aspoň trochu nahradiť mamu. Práca v ústave mi otvorila zrazu nový obzor. Deti s downovým syndrómom sú veľmi citlivé, nie sú schopné žiadnej zákernosti. Vrcholom, ktorý sa mi podarilo dosiahnuť bolo, že som s deťmi začala nacvičovať divadlo. Tiež som začala písať – divadelné scenáre. Toto všetko, táto ohromná zmena v mojom živote mi napokon pomohla ľahšie zniesť to, že si ma nadobro opustil. Pár dní som si poplakala, sediac oproti otvorenej prázdnej skrini a prázdnych policiach na knihy. Tvoja pracovňa sa teraz stala mojou pracovňou. Niekedy, keď v noci píšem moje divadelné hry, mám pocit, akoby si bol v pracovni so mnou a diktoval mi dialógy. Niekedy píšem aj do tretej do rána, až sa unavená odplazím do spálne, šuchnem sa pod studený paplón a veľmi rýchlo zaspím. Už budem asi končiť tento aj tak dosť dlhý list, ktorý možno ani nevydržíš čítať celý a rovno ho vymažeš. Nevadí. Ďakujem ti za to pekné, čo som s tebou prežila a ďakujem aj za to menej pekné, lebo to ma zase naučilo že sa vôbec neoplatí viacej nenávidieť ako milovať. Tvoja teraz už exmanželka.
2. OBRAZ
Ahoj. Pamätáš si ma? Som tvoja bývalka. Naposledy som ti písala pred dvoma rokmi a vtedy som bola skalopevne presvedčená, že už ti nikdy nenapíšem. Že je to môj posledný mail. Ale všetko sa trochu skomplikovalo. Nie, ak nechceš ďalej čítať, pokojne stlač delete. Je mi vlastne jedno, či budeš tento môj list čítať. Píšem ho len kvôli sebe. Aby som si sama sebe niečo dokázala. Miro, ako už iste tušíš, som v koncoch. Som úplne vyhorená. Práca, ktorú som mala tak rada, ma prestala absolútne baviť. Skôr ma ničí. Zo začiatku to bolo senzačné. Tvorili sme, písala som texty, robili sme vystúpenia, benefičné koncerty spolu s hudobníkmi, súťaže atď. No postupne som si začala uvedomovať, že to je všetko len o súcite a falošnosti, myslím tej umeleckej, že sa to nikde neposúva. Deti boli stále rovnaké, naše stretnutia sa podobali ako vajce vajcu. Proste dokonalý stereotyp. Predstav si, že by si písal stále jednu a tú istú knihu, ktorú by už nikto nečítal. Videla som film, už neviem ako sa volal, bol o chlapíkovi, ktorý písal román. Napísal stovky strán, ale len s jednou a tou istou vetou. Choré, čo? Aj on bol chorý. A ja sa cítim podobne. Tie isté vety, tie isté dialógy, tie isté gestá, ten istý potlesk, tie isté gratulácie… Áno, detičky sú šťastné, usmievajú sa, ale vo mne niečo kričí. Niečo volá o pomoc a ja to už nedokážem umlčať. A nikto ma nechápe. Kolegovia ma povzbudzujú: si dobrá, ide ti to. Ale ja už nechcem, nechcem byť kamarátkou so súcitom. Chcem prestať ľutovať iných, ale hlavne seba. Chcem byť silná, ale nie som, chcem byť veselá, ale nie som. Denne stretávam ľudí, ktorí sú šťastní. Aspoň tak vyzerajú. Usmievajú sa, hovoria o pekných veciach, vtipkujú… Aj moje detičky sa usmievajú. A ja sa usmievam na nich. A vnútri horím, kričím, plačem. Chodím po meste, okolo mňa kráčajú ľudia, a ja ich nevnímam. Idem do práce, kolegovia ma zdravia, a ja ich nevnímam. Vojdem do triedy a vidím veselé tváre mojich detičiek, a ja ich vôbec nevnímam. Áno, je to všetko fajn. Dobre, tak poďme konkrétne. Najprv som začala piť víno. Jedna sedemdecka denne. Je to moc? Prídem o štvrtej domov, otvorím fľašu, nalejem si do pohára, napijem sa, cítim teplo, rýchlo ešte druhý pohár. Ten si vychutnávam. Pijem pomaly. Predstavujem si niečo. Snažím sa nemyslieť na prácu, ktorá sa bude zajtra zase opakovať a pozajtra a popozajtra… Vieš ako sa po maďarsky povie práca. (munka) Milujem svoju prácu. Imádom a munkámat.) Milujem víno. (Imádom a bort.) To už znie lepšie. Keď pijem tretí pohár, už nemyslím na prácu. Predstavujem si, že som na mesiaci. Vznášam sa, skáčem, letím. Dofrasa, musím otvoriť ďalšiu fľašu. Kde je ten prekliaty otvárak. Víno je fajn, ale lepší je koňak. Človek ho nemusí piť tak veľa a výsledok je ten istý. Skôr sa nadrbe. A koňak lepšie hreje. Koňak je fajn. Aj moja práca je fajn. Aj moje deti sú fajn, všetko je fajn. Aj mesiac je fajn. Aj táto klávesnica je fajn, hoci už ju vidím dvojmo. Ja chcem ísť na mesiac. Chcem lietať, milujem lietanie. (Repulni akarok, imádom a repulest.)
Pokračujem v písaní po dvoch týždňoch. Včera som bola poslednýkrát v robote. Vyhodili ma. Riaditeľka mi povedala, že nemôžem aj piť aj učiť. A že by som sa mala liečiť. Ty tomu tak rozumieš. Čo sa do mňa stará. Vyhodila ma, dobre, má na to právo. Ale nech sa mi nesere do života. Ja pôjdem na liečenie kedy ja budem chcieť. Kurva! Je to môj život, či nie? V sobotu som bola pozrieť mamu v domove dôchodcov. Má sedemdesiatdva a už je v domove. Tvrdí, že nie som schopná sa o ňu postarať. Má pravdu. Ináč je vitálna, zdravá, plná života. Prvé, čo mi povedala, keď som otvorila dvere, bolo:
Denisa ty piješ.
Mama pijem.
Tak sme dve.
Išli sme do samošky a kúpili ploskačku rumu. Vypili sme ju v parku na lavičke. Ináč oni to majú dobré v tom domove. Moc im nebránia piť, len ich trochu korigujú, aby to nepreháňali.
KONIEC UKÁŽKY
Ak by ste mali záujem o celý text hry, pošlite nám e-mail na adresu vrana@vrana.sk.
My vám potom pošleme platobné údaje: číslo účtu, variabilný symbol a sumu na zaplatenie (20 €).
Po zaplatení vám pošleme e-mailom celý text hry vo formáte PDF.
