Roztrhnutá blúzka

OBSADENIE: 2 dievčatá

(Na scéne sú dve stoličky. Na jednej sedí A. Je bez nálady. Prichádza B.)
B: Tu si! No, konečne! Konečne som ťa našla.
A: Hm.
B: Ale, mali sme sa stretnúť vonku – prečo si neprišla?
A: Hm.
B: Zabudla si? Zabudla si na našu schôdzku?
A: Hm.
B: Tak prečo? Prečo si neprišla? Povieš mi to?
A: Hm.
(Pauza.)
B: Nič nehovoríš. Len sedíš a mlčíš. (Pauza.) Stalo sa niečo?
A: Hm.
B: Niečo vážne?
A: Hm.
(Pauza.)
B: Veľmi vážne?
A: Hm.
(Pauza.)
B: Ako veľmi? Ako veľmi vážne? (Pauza.) Pozri, ak mi to nechceš povedať, nemusíš. Ako chceš. Ale som tvoja najlepšia kamarátka. Komu by si to už mohla povedať, keď nie mne. (Pauza.) Pozri, nech je to už čokoľvek, nech sa stalo hocičo, pokiaľ mi to nepovieš, budeš sa len trápiť a trápiť. Budeš to v sebe len dusiť a dusiť a celá sa zožierať. (Pauza.) Pozri, ak mi to nechceš prezradiť, tak nemusíš. Nemusíš mi všetko hneď povedať. Stačí ak mi to len naznačíš. Povedz mi len časť tej veci, čo sa ti prihodila a ja ti možno budem schopná pomôcť. A ak by aj nie, aspoň na to tajomstvo nebudeš sama. Odľahne ti, keď sa mi zdôveríš, ver tomu, že ti odľahne. No tak?!
A: Dobre, ja ti to teda poviem.
B: No sláva! Počúvam.
A: Ja…
B: No?
A: Ja som…
B: No?
(Pauza.)
A: Prepáč, ale ťažko sa mi to hovorí. Celá sa chvejem.
B: To nič, len pokoj, pokojne, máš čas.
(Pauza.)
A: Ja som si roztrhla tú peknú novú blúzku.
B: Ktorú? Tú čo si mala dnes oblečenú v škole?
A: Áno, tú.
(Pauza.)
B: A kde je? Kde ju máš? Ukáž mi ju.
A: Tu je, v taške, pozri.
B: Ukáž. No, no, hm… Ako sa ti to stalo? Ale veď neplač kvôli tomu…
A: Ja, ja som išla tam, po schodoch, tadiaľ som išla, a som sa zachytila, tam, na zábradlí, som sa zachytila a roztrhla som si…
B: Neplač, to sa nejako spraví.
A: Ako, ako sa to spraví? Ja viem, môže sa to zašiť, ale to už nebude ono. To už nebude tá pekná nová blúzka, ako bola predtým. Rozumieš?! Rozumieš tomu čo ti hovorím?!
B: Hm. Stávajú sa aj horšie veci.
A: Aké? Aké horšie veci sa stávajú?
B: Ja neviem. Niekto môže zomrieť…
A: Ja by som teraz najradšej zomrela.
B: Ale, čo to rozprávaš! Čo to rozprávaš za somariny. A prestaň už plakať. (Pauza.) Vieš, čo sa mne včera stalo? Poviem ti to, aby si si nemyslela, že len ty máš smolu.
A: Čo, čo sa ti stalo?
B: No, zdochol mi škrečok.
(Pauza.)
A: Škrečok?
B: Áno, škrečok, taký biely. Hrávala som sa s ním. A včera ráno zdochol.
A: Ako sa to stalo?
B: Ako? No, išla som mu dať žrať. Naliala som mu vodu, on sa napil, otvoril oči, vystrel sa, zatrepal, a bolo po ňom.
A: Zatrepal sa?
B: Zatrepal. Celý sa triasol, takto.
(Pauza.)
A: Takto?
B: Takto. – No vidíš, už sa smeješ. Hneď vyzeráš lepšie. – Nejdeme von?
A: Poďme. – A čo si s ním urobila?
B: So škrečkom?
A: Áno.
B: Zakopala som ho v záhrade.
A: Aj si mu urobila hrob?
B: Áno, taký malý.
(A a B veselo odchádzajú zo scény.)

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *