OBSADENIE: 1 chlapec, 1 dievča
A: Prosím ťa, koľko je hodín?
B: Čo?
A: Koľko je hodín?
B: Prepáč, bol so zamyslený. Nemám hodinky.
A: Hm. (Pre seba.) Vraj zamyslený. Na čo ty myslíš. Určite na školu. Ty budeš asi dobrý šprt, bifľoš. Áno, presne takto vyzerajú.
B: (Pre seba.) Nevyzerá najhoršie. Že by som jej niečo povedal. Ale čo? Aha, už viem. (K dievčaťu.) Čakáš na trolejbus?
A: Áno, na štvorku. A ty?
B: Ja tiež. To je náhoda. A kde chodíš do školy?
A: Prečo sa pýtaš?
B: Nič len tak, aby reč nestála.
A: Hej?
B: Hej. Ja chodím na Gaštanovú. A ty?
A: Limbovú.
B: Aha, tak to sme skoro susedia.
A: Skoro. (Pauza.)
B: A teraz ideš kam?
A: Domov.
B: To je náhoda, aj ja, môžem ťa odprevadiť?
A: (Pre seba.) No, nie si trochu vlezlý chlapče. Na druhej strane, prečo nie, je celkom sympatický…
B: (Pre seba.) No ešte chvíľu rozmýšľaj, kým si to nerozmyslím. Nie je trochu namyslená? (K dievčaťu.) Tak ako?
A: Tak.
B: Čo tak?
A: Nič, len tak.
B: Robíš si zo mňa srandu.
A: Nie.
B: Tak môžem ísť s tebou alebo nie?
A: Môžeš.
B: Super a kde bývaš?
A: Tam.
B: Aha.
A: Poďme pešo.
B: Dobre.
A: Si. (Odbehne.)
B: Počkaj, nahánky nehrám, ako sa voláš, tie ženy… (Beží za ňou.)
