Čistota – pol života

OBSAH: V tejto hre je ukázané, s istou dávkou humoru, ako si naša hrdinka, upratovačka Marta, dokáže spestriť aj takú najobyčajnejšiu prácu, ako je upratovanie. Marta má bohatú fantáziu. Vidí aj také veci, ktoré iní ľudia prehliadajú. Rozmýšľa a koná tvorivo, so záujmom a s humorom, za každých okolností. Svoje domáce problémy, starosť o dve dospievajúce dcéry a ťažké nažívanie s mužom alkoholikom, kompenzuje v práci. Práca sa stáva jej útočišťom. Záver hry ukazuje, že Marta má nádej, že jej život sa môže zlepšiť. A to je dôvod na úsmev.

ROZSAH: 7 strán

OBSADENIE: 1 žena

ŽÁNER: monodráma, komédia

OSOBY:
upratovačka Marta

UKÁŽKA HRY

Zametám, umývam, drhnem, leštím, vytieram, upratujem, ukladám, vyrovnávam, oddychujem… A zase: zametám, umývam… Je to ťažká práca. Ale ja si nesťažujem. Mám svojich 3,20 v hrubom na hodinu a to nie je zlé. Niekto by možno povedal: „Čo si šiši, tri eurá za takú otročinu?! Ja ťa môžem vieš čo.“ „Prosím ťa“, ja mu na to, „ak máš pocit, že táto práca je pre teba nedôstojná, priveľmi ťažká, málo ohodnotená, tak choď a hľadaj inde, niečo iné. Držím ti palce.“ Každá práca, ktorú vykonávame s láskou, má zmysel. Nakoniec, ľudia to ocenia najlepšie. Prejdú sa tadiaľto a povedia si: „Jéj, aký poriadok, aká čistota, to je milé.“ Ja sa nepotrebujem vyvyšovať, alebo vyťahovať, za mňa hovorí moja práca. Práca, ktorú mám rada. Veď peniaze nie sú všetko. No nie? Ja som, aj moja mama bola, aj moja stará mama bola a aj moja dcéra raz bude – upratovačka. Ale nie robím si srandu. Mám dve dcéry. Jedna bude lekárka a druhá právnička. Teda ak budú chcieť. Ja ich do ničoho nútiť nebudem. Len im to poradím. A ony nech sa rozhodnú samé. Veď sú šikovné, dobre sa učia, tak prečo by nemohli niečo dokázať v živote.

Ja chcem vychádzať s každým dobre. Mojim jediným nepriateľom je špina. Ako sa hovorí: čistota pol života, špina celý. (Smiech.) „Dobrý deň, pán riaditeľ, ako ste sa vyspali? A ako sa má pani manželka? To je dobre, keď dobre. Dovidenia. Dovi.“

Pustím teplú vodu, pustím studenú vodu, podložím vedro pod kohútik, napustím vodu, streknem jari alebo iný saponát, voda sa spení, vytvára sa krásne veľa peny. Zastavím studenú vodu aj teplú. Veznem handru, švacnem ju do vedra, vyplácham, urobí sa strašne veľa krásnej bielej peny. Vezmem vedro z umývadla a ide sa na vec. Preperiem handru vo vedre, vyžmýkam, tak aby bola handra stredne napitá vodou. Handru dám na portviš a začnem umývať podlahu, kým sa pekne šmýka. Toto je dôležité. Handra sa musí po dlážke pekne hladko kĺzať. Vtedy je proces umývania efektívny. Keď sa prestane handra šmýkať alebo hladko kĺzať, vezmem ju, dám do vedra, preplácham, vyžmýkam, dám na portviš a stieram. Stieram a stieram a stieram. To sa opakuje tak 15 – 20 krát. Keď už umyjem pekne veľkú plochu a voda vo vedre je už riadne špinavá, vezmem vedro a vylejem špinavú vodu do záchodu. A ide sa odznova: teplá voda, studená voda, saponát, handra, pena, portviš, hore – dole a tak ďalej.

Od seba, k sebe, od seba, k sebe, od seba, k sebe, zastaviť, handru vypláchať, dať ju na portviš a zase: od seba, k sebe, od seba, k sebe, myšlienky prichádzajú, čo som robila včera večer… Bolo pol jedenástej, od seba, k sebe, vypláchať, nasadiť na portviš a od seba… Pol aj desať prišiel Jožo. Cítila som z neho borovičku. Vravím mu:
– „Jožo, zase si pil.“
– „Nepil, Martuška, nepil.“
Od seba, k sebe, od seba…
– „Nevrav mi, že si nepil, keď cítim z teba alkohol. Smrdíš borovičkou.“
– „No dobre, dal som si dva pol deci a malé pivo. Miro mal narodeniny. Museli sme to trochu osláviť. Miro je starý mládenec, nemá s kým oslavovať.“
– „Akosi často oslavujete. Včera si s kým pil?
Od seba, k sebe, od seba, k sebe…
– „Jano dal výpoveď, lúčili sme sa. Pochop, to sa nedá odmietnúť.“
Handru vypláchať, vyžmýkať, nasadiť na portviš a od seba, k sebe, od seba, k sebe…
– „Jožko, zajtra chcem ísť do Kauflandu, chcem urobiť väčší nákup, potrebujeme veľa vecí, mäso na nedeľu a iné a dievčatám treba zaplatiť krúžky.“
– „Peniaze, zase len tie sprosté peniaze! O týždeň mám výplatu, musíme sa uskromniť.“
Od seba, k sebe, od seba, k sebe…
– „Keby si nechodil po krčmách…“
On na to:
– „Do riti, do riti aj s peniazmi!“
(Pauza.) Zas tak moc som nepovedala, a mám pravdu, nie?

Niekedy vidím na mokrej dlážke obrázky. Alebo siluety ľudí, alebo mapy. Ako dlážka vysychá, obrázky sa menia. Tak toto je Južná Amerika. Áno, Brazília, Argentína, Čile, Peru, moment už to vysychá, už to nie je Južná Amerika. Teraz to pripomína fotomodelku, manekýnu, áno. Aká je chuderka vyziabnutá, určite trpí anorexiou. A už to nie je modelka, je to zabíjačka. Jedna klobáska, jedna jaternica, dva zemiaky, kapusta, ech dala by som si. A nič, už je po zabíjačke. Všetko zmizlo. Dlážka je úplne suchá. Aj tak je to zaujímavé.

Niektorí ľudia sú divní. Napríklad mám jednu kamarátku, ktorá vie veštiť z kávy. To sa robí tak, že keď dopijete kávu, pozor musí to byť zrnková káva, žiadna neska, to by nešlo. Takže keď dopijeme kávu, prikryjeme šálku tanierikom a otočíme. Chvíľu počkáme a pozrieme do šálky a na tanierik. Kávová usadenina vytvorila rôzne tvary… Ale je to asi hlúposť, tieto veštecké praktiky. Napadlo ma to len v súvislosti, že aj na dlážke, keď ju umývam sa vytvárajú, ako som už hovorila, všelijaké obrazce. Ale ja z nich určite veštiť nebudem.

Zaujímalo by ma, či sa dlážka teší, keď ju umývam. No áno, je to hlúposť. Dlážka je neživá, mŕtva plocha, betón, dlažba, alebo linoleum. No ale aj tak, akože sme v rozprávke a v našej rozprávke je dlážka živá. A živý je aj portviš a handra. Akurát, že nevedia rozprávať. Ba nie, vedia, majú vlastnú reč, vlastné slová, napríklad takéto, že: fľask, šššúúúch, čvach, mľask… To sú slová lásky. Portviš, handra a dlážka si vyznávajú lásku. Ale pozor, sú dlážky, ktoré to nemajú rady. Vyslovene neznášajú dotyk mokrej handry. Naopak, zbožňujú špinu. Zbožňujú mastné škvrny, prilepené vlasy, chuchvalce prachu, žuvačky, všelijaké tie lepkavé mapy, no proste hrôza. Tu pomôže len radikálna očista. No áno, zo začiatku dlážky protestujú. Príliš horúca voda, priveľa saponátu a podobne. No ešte sa mi nestalo, že by dlážka po takejto očiste nadávala. Prosím vás, ony sú šťastné, sú v siedmom nebi, pomaličky si vysychajú a len žobronia: ešte vyleštiť, prosím. A tak leštím a leštím a leštím, až je dlážka ako zrkadlo.

Keby sa dala takto vyčistiť a vyleštiť aj ľudská duša. Ale dá sa, všetko sa dá, keď sa chce. Ako? Jednoducho, slovami. Napríklad povieme prepáč, alebo nehnevaj sa, páčiš sa mi, mám ťa rada, odpusť mi, že som ti ublížila. A všetka špina sa odplaví. Zostane len čistučká duša. No nie vždy to ide tak ľahko. Niekedy treba veľa vody a saponátu. Najlepším saponátom je láskavosť. A zaujímavé je to, že čistíme naraz dve duše. Svoju a toho druhého. Kdesi som videla reklamu, že najkrajšia vzdialenosť medzi ľuďmi je úsmev. Tak to je milé.

Chcela by som študovať na univerzite. Avšak moje zameranie sa na žiadnej univerzite nevyučuje. Ba ani na strednej škole. A to je škoda. Taká maturita z upratovania by nebola zlá. Ale nie je, neexistuje. Hocikto ti povie: ale, čo tá tvoja práca, to je nič. Trochu pobeháš s mokrou handrou a máš to. Ha, moji zlatí, omyl! Omyl! Upratovanie je veda. Vyžaduje si presný technologický postup. Zahŕňa v sebe chémiu aj fyziku. Že ako? No prosím: máme vodu s presnou teplotou, ani príliš horúca ani príliš vlažná. A ďalej: čistiace prostriedky a ich presná koncentrácia. Dáš málo saponátu, voda nemá čistiacu silu. Dáš veľa saponátu, tvorí sa veľa peny, výsledok je ten istý. A samotné umývanie, to je fyzika. Portviš s handrou pôsobí silou F na plochu P, pričom vzniká trenie T, ktoré je nepriamo úmerné množstvu vody V a priamo úmerné množstvu špiny Š. Tak veru, ja som sa všetko musela učiť sama ako samouk, bez cudzej pomoci. Prišiel pán riaditeľ a že: tak pani Mládeková, tu máte toto poschodie, je tam päť tried, plus chodba, keď to urobíte, prejdite si o poschodie vyššie. A viac nič. Nič. Nikto mi nepovedal, voda musí mať takúto teplotu, alebo metlu musíte držať takto. Na všetko som musela prísť sama, týmito rukami a touto hlavou. Tak veru, začiatky boli ťažké. Skúšala som všelijako, hľadala som ten správny grif. Viete, nemôžte jednu triedu umývať poldruha hodiny. To nejde, to proste nejde. To by som nestihla nič urobiť. Treba robiť rýchlo a kvalitne. Aj mi to trvalo, kým som sa naučila, ako na to. Plakala som, pľuzgiere na rukách, nešlo to, skúšala som, všelijako. A postupne, celkom pomaličky, som sa do toho dostávala. Objavila som veľa zlepšovákov, ako si robotu zracionalizovať, vytvorila som si vlastné postupy, vlastný rytmus, takže som bola aj menej unavená a pritom som zvýšila výkon. No čo, prax je prax. Neustálym opakovaním sa človek zdokonaľuje, získava rutinu. Dnes môžem bez akéhokoľvek chvastania vyhlásiť, že v rámci kraja patrím vo svojej brandži k elite, medzi prvú top desiatku. Ak nie úplne prvú upratovačku v kraji. A všetko som si to vydrela týmito rukami a touto hlavou. Mňa zoberú všade. Ja mám otvorené všetky dvere. Školy, firmy, nemocnice, hotely, inštitúcie. Ale ja sa nechystám odísť, tu mi je dobre v tejto školičke. Aj mi vravela jedna kamarátka: „Však sa osamostatni, založ si firmu, nejaký ten clean service, nebuď hlúpa.“ Ale ja nie, ja mám rada prvú líniu. Byť v teréne. Čo aké podnikanie. Na to ja nie som. Ja keď necítim v rukách rukoväť portviša strácam pôdu pod nohami. Upratovanie je môj svet, môj život, naozaj. Faktúry, výkazy, objednávky, to teda nie. To nie je pre mňa.

KONIEC UKÁŽKY

Ak by ste mali záujem o celý text hry, pošlite nám e-mail na adresu vrana@vrana.sk.
My vám potom pošleme platobné údaje: číslo účtu, variabilný symbol a sumu na zaplatenie (20 €).
Po zaplatení vám pošleme e-mailom celý text hry vo formáte PDF.