OBSAH: Náš antihrdina Johny je večný smoliar. Skúša sa všelijako presadiť, ale vždy to vypáli zle. Hľadá si robotu, kde by sa nenarobil, ale zarobil. Avšak prenasleduje ho neúspech za neúspechom. Najskôr to skúša s dlhopismi, potom sa stáva bielym koňom, čo ho takmer stojí život. Zachráni ho nútená izolácia. Keď je opäť na slobode, skúša to s hazardom, ale narobí len dlhy. Ani v podnikaní sa mu nedarí. Chytá sa šance, kde sa dá. Tá posledná je v Rakúsku, kde by mal robiť učiteľa tenisu. Johny sa opäť zadĺži. Z tejto šlamastiky ho zase ako vždy vytiahne jeho matka.
ROZSAH: 9 strán
OBSADENIE: 1 muž
ŽÁNER: komediálna monodráma
OSOBY: Johny
UKÁŽKA HRY
Dobrý večer, dobrý večer, dobrý večer. Ale vás je. Som nečakal, že vás bude toľko. Je to super, čím viac divákov, tým lepšie, super…
No, na úvod by som sa vám chcel predstaviť. Moje meno je úplne tuctové, bežné, ale aj dosť časté. Môžete hádať… nie som Tomáš ani Jakub ani Michal, a dokonca ani Lukáš. Som Jano. Za mojich detských čias veľmi frekventované meno. Dnes už pomenej, ale stále… Takže – Jano, Ján, Janko, Janči a mne prischlo Johny. Johny Pif- Paf. To bola moja prezývka na gymnáziu. Čo sa týka môjho priezviska, nenašli by ste tuctovejšie. Ešte snáď Kováč, to by mohlo konkurovať, nakoniec, bolo to priezvisko exprezidenta. A ja som taký malý exprezident, cha cha. Moje priezvisko je Kováčik. Jano Kováčik. Vtipné, čo poviete? Malý Kováč, Kováčik. Johny, Pif- Paf.
Po skončení gymnázia som sa začal obzerať za nejakou robotou. Robotou, kde sa nenarobíš, dobre zarobíš, proste nejaký dobrý kšeft. Aby som nemal problémy s úradmi, lebo v tom čase bol ešte socík a za socíku musel pracovať každý, alebo študovať. A keďže sa mi moc pracovať nechcelo, dal som sa na štúdium. Bolo to diaľkové štúdium sociálnej práce a sídlo školy bolo v Dolnom Kubíne. Ináč odbor o ničom a perspektíva do budúcnosti ešte horšia. Ako sociálny pracovník sa ledva-ledva uživíte. Ale pre môj krycí manéver škola ako uliata. A začala tam chodiť so mnou aj suseda Hana Môciková, takže som tam nebol taký opustený a Hana mi dala občas aj odpísať cvičenia. No a do tejto krásnej študijnej idylky prišla nežná revolúcia. Pozorne som vnímal všetky udalosti a zakrátko som školu sociálnej práce opustil. A po mne to urobila aj suseda Hana. Keď sa situácia trochu vykryštalizovala, dal som sa dokopy s jedným kamošom, volal sa Miro Krnáč a začali sme trochu kšeftovať s dlhopismi. Zo začiatku to trochu aj sypalo, ale nie moc. Bol preplnený trh, tak sme to nakoniec nechali. Vtedy prišiel Miro s ďalším nápadom. Alebo skôr návrhom.
– Chceš byť biely kôň?
– A čo z toho budem mať?
– Prachy, o ktorých sa ti ani nesnívalo.
– Bude stačiť pár tvojich podpisov, nič viac. Berieš?
– Beriem.
Tak som sa upísal diablovi. Biely kôň, biely kôň, môže byť aj čierny, alebo hnedý. Mne je to jedno, hlavne, že sa sypú koruny. A tie sa teda sypali.
Ako prvé som si kúpil rifle a koženú bundu. Mal som prachy, míňal som, rozhadzoval. Toľko by som nezarobil v žiadnej fabrike. Bolo to zázračné ako v rozprávke. Stačilo číslo mojej občianky, rodné číslo a môj podpis. Ja som sa o nič nestaral. Po ničom som nepátral. Bolo mi to jedno. Hlavne, že sa sypali prachy. A oni sa sypali jedna radosť. Keď som si už myslel, že táto rozprávka bude trvať večne, zrazu sa všetko stoplo. Prešiel týždeň – dva a nič. Komunikácia prestala, prestali sa liať prachy, zrazu žiadne objednávky, či faktúry. A Miro sa vyparil. Vedel som, že je zle. Načas som odišiel z domu. Prespával som u kamarátov. Striedal som miesto pobytu a hlavne som si zaobstaral nový mobil, na mamine meno. Mama mi povedala, že ma doma párkrát hľadali nejakí chlapi. A vždy iní. Do riti, do riti, do riti!
Prešiel nejaký čas. Keď som myslel, že je nebezpečenstvo zažehnané, vrátil som sa domov do pohodlia nášho bytu na Košickej. V jedno nedeľné popoludnie som si ležal len tak na kanape a pozeral telku. Mama išla ku susede na nedeľné klebetenie. V tom niekto zazvonil pri dverách. Išiel som otvoriť. Pred dverami stáli traja chlapi v kožených bundách a tmavých okuliaroch.
– Ján Kováčik?
Opýtal sa ten najvyšší.
– Áno, to som ja.
– Oblečte sa, pôjdete s nami.
– Ale ako, prečo?
– Bez rečí. Sme z polície. No tak, bude to?
– Mohli by ste sa mi legitimovať?
Najvyšší mi uvalil facku, len to tak pleslo.
– Hneď, hneď.
Zmenil som taktiku. Nič som sa nepýtal a išiel som sa obliecť a obuť.
– A nezabudnite mobil.
Ozval sa najvyšší. Tí ostatní dvaja asi nevedia rozprávať. No nič, hrubá sila je hrubá sila, treba sa podvoliť.
– Jasné, mobil, beriem.
Pred domom stála čierna dodávka s tmavými sklami. Sedela v nej štvrtá gorila- šofér a fajčil cigaretu. Tak to je koniec, vravím si. Jano, si v prdeli. A mama o ničom nevie, chudera. Nestihol som jej nechať odkaz. Policajti ma natlačili do auta, na hlavu mi natiahli čiernu kuklu, takže som nič nevidel, a auto sa pohlo. Vôbec neviem, ako dlho a kde sme išli. Podchvíľou som aj zadriemal, takže som úplne stratil orientáciu. Nakoniec auto zastalo. Počas celej cesty boli chlapi ticho. Vytiahli ma z auta, viedli ma po nejakej chodbe, potom hore schodmi a skončili sme v miestnosti. Dali mi dole kuklu. Úplne som zabudol, že po celý čas som mal ruky za chrbtom a na rukách putá. Tie mi teraz dali dolu. Pozrel som sa po miestnosti a vydýchol som si. Posteľ, stôl, stolička, záchodová misa, zamrežované okno a televízor. Tak tu budem žiť, sláva. Ak by ma chceli odkrágľovať, tak to už urobia dávno, po ceste. V tomto väzení som strávil niekoľko mesiacov. Skoro stále som pozeral televízor alebo spal. Raz za deň som išiel na malý dvor ohradený vysokým plotom. Moji väznitelia ma v ničom neobmedzovali. Za celý ten čas ma len trikrát vypočúvali. Opakoval som to isté.
– Ja som len podpisoval, nič zlé som nerobil, len som podpisoval nejaké listiny, faktúry. Jeden podpis dvetisíc korún. Výborný kšeft, nie? S nikým som sa nestýkal, len s Mirom, mojím kamarátom. Volá sa Miro Krnáč, ale to som vám už hovoril. Po niekoľkých mesiacoch ma presťahovali na iné miesto, potom na iné, ale všade to bolo podobné. Uvedomil som si, nabral som istotu, že ma asi nechcú zabiť, ale že ma chránia. Asi to nakoniec predsa len budú poliši. Takto prešlo dva a pol roka a mne sa už cnelo za domovom, za mamou a mojimi kamarátmi. Bol som predsa len väzeň, aj keď pod ochranou. A potom prišla zmena. Mojej mame oznámili, že žijem. Chudera, ona si už dávno myslela, že je po mne. Dokonca ju priviezli ku mne. Tou istou čiernou dodávkou. A začali jej vysvetľovať. Policajt sa aj predstavil, nejaký major Štrba.
– Pani Kováčiková. Váš syn je v ohrození života. Môžete byť rada, že ešte žije. Hovorí vám niečo biely kôň?
– Ježišmária!
Mama spľasla rukami.
– Ale neubližujete mu?
– Pani Kováčiková, my ho chránime. Keby nie nás, tak je už po smrti. Len nám musí viacej pomáhať. Potrebujeme mená bossov tejto zločineckej organizácie. Môžete mu dohovoriť, nech začne rozprávať.
– Janko, začni rozprávať. Povedz im mená tých bossov. Ináč sa odtiaľto nedostaneš.
– Mama, ja žiadne mená neviem. Bol som v styku len s jedným mojim kamošom. Volá sa Miro Krnáč. A to som im už povedal. Myslia si, že niekoho kryjem. Že sa bojím. Áno, bojím sa, to je pravda. Nechcem skončiť ako Miro. Ten im už nič nepovie. Už je po smrti.
– Pre Krista Pána!
Chytila sa mama za hlavu.
– Janko môj, do čoho si sa to namočil?
– Mama, teraz je zbytočné bedákať nad rozliatym mliekom. Radšej sa pokús čo najskôr ma odtiaľto dostať. Povedz im, že nič neviem, čo je aj pravda. Choď za nimi, choď za tými fízlami, všetko im povedz a dostaň ma odtiaľto.
A mama išla.
– Páni policajti, Janko nič nevie, prepustite ho, on je nevinný. Jeho podviedli. Zlí ľudia ho do toho namočili.
– Nevinný? Viete koľko zarábal za mesiac? Desať vašich dôchodkov pani, viete? Tak mi nevravte, že je nevinný. Buď je úplne vychcaný alebo úplný idiot. Tretia možnosť neexistuje. Veď my ho pustíme. To, že je tu, je v jeho vlastnom záujme. My ho chránime. Teraz choďte pekne domov, on sa vám vráti za pár týždňov, buďte pokojná. My vám syna vrátime.
A tak aj bolo. Vypátrali hlavných bossov organizácie a po piatich týždňoch ma pustili domov. Vraj nebudem musieť ani svedčiť pred súdom. Keď som prišiel domov na Košickú, mama bola celá šťastná, vyobjímala ma. Návrat strateného syna. Na moju počesť kúpila koleno a dve paprčky a urobila huspeninu. A na obed vyklepala a vysmažila rezne a k tomu pripravila zemiakový šalát. Ako keby boli Vianoce.
– Určite ťa tam morili hladom. Aký si pochudnutý.
KONIEC UKÁŽKY
Ak by ste mali záujem o celý text hry, pošlite nám e-mail na adresu vrana@vrana.sk.
My vám potom pošleme platobné údaje: číslo účtu, variabilný symbol a sumu na zaplatenie (20 €).
Po zaplatení vám pošleme e-mailom celý text hry vo formáte PDF.
Grafika: Money Vectors by Vecteezy
