Veselá jeseň

OBSAH: Veselá jeseň je úsmevný príbeh z prostredia domova dôchodcov. Obyvatelia domova, sympatickí seniori, muži i ženy, hľadajú v každodennom pravidelnom režime rozptýlenie. Často sú to prechádzky v parku a rozhovory o bežných veciach, pretriasané už po neviemkoľký krát. A niekedy ani tá pamäť neslúži, treba ju trénovať. Ale je tam aj zvláštne vyznávanie lásky. Ale opatrne a tajne, aby sa niekto nedozvedel. Preberá sa strava, personál, sem tam trochu poklebetiť a nechýba ani každodenný televízny seriál a rozhovory o rodine, o deťoch a vnúčatách. Rozptýlenie príde, keď domov každý mesiac navštívi lekár a kňaz. A k tomu všetkému patrí napokon aj smrť. Zvykli sme si, že občas ktosi odíde na onen svet, veď to je normálne. No záver je, ako ináč, veselý a šťastný, je o láske. Veď láska je v každom veku soľou života.

ROZSAH: 14 strán

OBSADENIE: 5 žien, 4 muži

ŽÁNER: komédia

OSOBY:
ALŽBETA
ROZÁLIA
VILMA
JÚLIA
JOŽO
MIRO
DR. PEKNÝ, lekár
VIERKA, sestra
DON ANTON, kňaz

UKÁŽKA HRY

(Dej hry sa odohráva v domove dôchodcov.)

1. OBRAZ
(V parku.)
ROZÁLIA: Môžem?
ALŽBETA: Veď vidíš, že je voľné, tak sadaj.
ROZÁLIA: Ďakujem. (Pauza.) Dobre sa tu sedí…
ALŽBETA: Čo?
ROZÁLIA: Pri tebe. – Ale nič. – Teda Vierke to dnes slušalo.
ALŽBETA: Čo?
ROZÁLIA: Sestričke Vierke, že to dnes slušalo. Mala pekný účes.
ALŽBETA: No, pekný.
ROZÁLIA: Asi má fešáka. Aj ona je pekná, tak má fešáka. Určite má fešáka, čo myslíš?
ALŽBETA: Nech má koho chce.
ROZÁLIA: Musím sa jej na to opýtať. Trochu ju podpichnem, poviem: Tak čo sestrička, čo ten váš? Ona sa na mňa nechápavo pozrie, potom sa začervená, určite sa začervená. (Pauza.) A vieš, že Jolana zase kradne chlieb? Vrchná povedala, že si môžeme brať dva krajce a Jolana si berie štyri. Videla som to na vlastné oči a nie raz. (Pauza.) Neviem, čo robí s toľkým chlebom. Určite jej zoschne a potom ho vyhodí.
ALŽBETA: Holuby.
ROZÁLIA: Čo?
ALŽBETA: Holuby kŕmi.
ROZÁLIA: Kto?
ALŽBETA: No Jolana. Kŕmi s tým chlebom holuby.
ROZÁLIA: Myslíš? Videla si ju?
ALŽBETA: Nevidela. Ale niekto tie holuby musí kŕmiť.
ROZÁLIA: Niekto áno, ale či Jolana, ktovie, možno. (Pauza.) Nemali by sme to nahlásiť – vrchnej?
ALŽBETA: A načo.
(Pauza.)
ROZÁLIA: A nie je to škoda, toľko chleba.
ALŽBETA: Aj holuby musia žrať.
ROZÁLIA: Aj to je pravda. Idem na izbu. Nejdeš?
ALŽBETA: Ešte zostanem.
ROZÁLIA: A nenahlásime to?
ALŽBETA: Čo?
ROZÁLIA: No tú Jolanu, že kŕmi holuby.
ALŽBETA: A načo.
(Pauza.)
ROZÁLIA: (Stojí.) Dnes je pekne.
ALŽBETA: No.
ROZÁLIA: Tak sa maj.
ALŽBETA: Maj sa.
(Rozália odíde.)

2. OBRAZ
(V parku.)
MIRO: Jožo, servus.
JOŽO: Servus, čo nového?
MIRO: Ale nič. Ty vieš čo?
JOŽO: Čo?
MIRO: No…
JOŽO: Čo?
MIRO: Nepožičal by si mi 80 centov?
JOŽO: A načo ti budú?
MIRO: Chcem kúpiť čokoládu, sestričke Vierke.
JOŽO: A načo?
MIRO: No vieš, ona je taká sama. Chcem jej urobiť radosť. Nech sa poteší.
JOŽO: Za 80 centov?
MIRO: No, Milku, s orieškami, takú má rada.
(Pauza.)
JOŽO: A kedy mi vrátiš?
MIRO: V nedeľu. Príde syn, donesie mi nejaké eurá.
JOŽO: Len aby.
MIRO: Na sto percent.
JOŽO: Aj minule bolo sto percent a vracal si mi tri týždne tých 60 centov.
MIRO: Syn neprišiel, mal chrípku. Ale teraz isto príde. Volal mi.
JOŽO: Len aby.
MIRO: Spoľahni sa.
JOŽO: Dobre. Po večeri.
MIRO: Po večeri.
JOŽO: Ale nikomu ani muk. Lebo ma budú všetci otravovať. Zlietnu sa ako supy. A čo som ja banka?!
MIRO: Dobre, Jožko, ďakujem. Servus.
JOŽO: Servus.

3. OBRAZ
(TV miestnosť.)
ROZÁLIA: Zemrelá, zemrelá.
VILMA: No dobre, uhnite.
ROZÁLIA: Bola chorá.
ALŽBETA: Nebola už najmladšia.
ROZÁLIA: Zemrela mladá.
MIRO: Bola stará.
ROZÁLIA: Ty si starý.
JÚLIA: Uhnite, chceme pozerať.
ROZÁLIA: Len sa nepotento. Zemrela, už to má za sebou.
ALŽBETA: Urobia jej pekný pohreb.
JOŽO: Mala deti?
VILMA: Mala dvoch synov.
JÚLIA: Ale kdeže, syna a dcéru.
ROZÁLIA: Dcéra ešte študuje.
ALŽBETA: Bude z nej lekárka.
MIRO: Tá jej už nepomôže.
JOŽO: A syn je právnik.
ROZÁLIA: Je mladý.
VILMA: Fešák.
ALŽBETA: Je slobodný?
JÚLIA: Je, ale má priateľku, budú sa brať.
ROZÁLIA: A ona sa už svadby nedožila, chudera.
VILMA: Ale nebude im to klapať, rozvedú sa.
JÚLIA: Ako viete?
VILMA: Už som to videla.
JÚLIA: Kde?
VILMA: Doma.
ROZÁLIA: Dnes sa všetci rozvádzajú, sodoma gomora.
ALŽBETA: Lebo žijú bez Boha. Tam kde nie je Boh, tam nie je šťastie.
JOŽO: Tak, tak.
ROZÁLIA: Aj moja dcéra sa rozviedla a chodí do kostola.
ALŽBETA: Lebo mala zlého muža.
ROZÁLIA: On pil.
ALŽBETA: No nevravím.
ROZÁLIA: Nedalo sa to s ním vydržať. Každý deň bol pod parou.
JOŽO: Ona dala žiadosť?
ROZÁLIA: Áno, veľmi trpela.
VILMA: Ale teraz je už dobre, nie?
ROZÁLIA: Áno, lepšie.
JÚLIA: A mali deti?
ROZÁLIA: Áno, dve. Syna a dcéru. Samko a Emka. Samko má šesť rokov, Emka osem.
MIRO: Bude im chýbať otec.
ROZÁLIA: Bude. Ale už sa nedalo takto ďalej.
VILMA: Pravda. Možno si niekoho nájde.
ROZÁLIA: Kto?
VILMA: No dcéra vaša.
ROZÁLIA: To áno.
JÚLIA: Je ešte mladá, nie?
ROZÁLIA: Má tridsaťdva.
ALŽBETA: Tak to si určite niekoho nájde.
ROZÁLIA: Dal by boh. Ale už sa niečo črtá.
JOŽO: Nepovedzte.
ROZÁLIA: Áno. Zoznámili sa cez internet. Ale je to seriózny človek, podnikateľ.
MIRO: Má firmu?
ROZÁLIA: Má. Predáva byty a domy, aj on má dom, veľký, parádny.
MIRO: Tak to má realitku.
ROZÁLIA: Čeho?
JOŽO: Realitnú kanceláriu, predáva nehnuteľnosti.
ROZÁLIA: Hej, hej, také čosi.
ALŽBETA: Tí dobre zarábajú.
ROZÁLIA: Hej, dobre.
MIRO: Dobrá partia.
ROZÁLIA: Hej dobrá, dcéra je spokojná.
VILMA: Len aby mal dobrý vzťah k deťom.
ROZÁLIA: To to, nádejam sa že bude. Tiež je rozvedený a má tiež deti, dvoch chlapcov.
VILMA: Tak to je dobré. Hlavne že je dcéra spokojná.
ROZÁLIA: To teda je.
ALŽBETA: A ja mám dve dcéry. Jedna je vydatá, druhá slobodná.
JÚLIA: Hej, nepovedzte.
ALŽBETA: A mám aj troch vnukov. Dvaja vnuci jedna vnučka, Janka.
JÚLIA: Aha. A chlapci?
ALŽBETA: Jurko a Lukáško. Sú podarení. Jurko má osem a Lukáško desať. A Janka trinásť.
ROZÁLIA: Deti sú radosť.
VILMA: To hej, radosť.
ALŽBETA: A obidve dcéry sú učiteľky.
JÚLIA: Nepovedzte.
ALŽBETA: A zať je automechanik. Dobre zarobí.
VILMA: Tak je dcéra spokojná.
ALŽBETA: Áno spokojná.
VIERKA: Večierka, vypíname.
ROZÁLIA: Sestrička ešte nie, za chvílečku to končí.
VIERKA: Počúvajte, nespite tu. Celý ten seriál prespite.
MIRO: Ja nespím, len mám zavreté oči. Ale dávam pozor.
VIERKA: Zajtra mi poviete o čom to bolo.
MIRO: Keď chcete aj dnes. Len prídite ku mne na izbu.
VIERKA: Počúvajte vy sa nezdáte.
ROZÁLIA: Asi si myslí že má tridsať.
ALŽBETA: Tie seriály robia s niekým divy.
MIRO: Čo ja, čo ja?! To sestrička si začala. Sestrička nenechajte ma v tom.
VIERKA: No dobre, dobre, pán Miro. No vidíte, už to aj končí, takže vypíname. Dobrú noc.
MIRO: Dobrú noc, sestrička.
VIERKA: Zajtra pokračovanie.
ROZÁLIA: Dobrú noc.
VIERKA: Dobrú.

4. OBRAZ
(V parku.)
ROZÁLIA: Dušička, koľko je hodín?
VILMA: Pol piatej.
ROZÁLIA: Tak to ešte nebude večera.
VILMA: Nie, večera je až o šiestej.
ROZÁLIA: Až o šiestej?
VILMA: O šiestej.
ROZÁLIA: A to bude kedy?
VILMA: Za hodinu a pol.
ROZÁLIA: Za hodinu a pol? A teraz je koľko?
VILMA: Pol piatej.
ROZÁLIA: Tak to ešte nie je večera?
VILMA: Nie, večera je až o šiestej.
ROZÁLIA: Ale ja viem, že o šiestej, nemusíte mi to furt opakovať.
VILMA: Chceli ste vedieť, tak som vám povedala.
ROZÁLIA: Veď dobre, veď sa nehnevajte, vidíte, že nemám hodinky, tak som sa vás spýtala, aby som náhodou nezmeškala večeru.
VILMA: Veď dobre.
(Pauza.)
ROZÁLIA: A aký je dnes deň? Koľkého je?
VILMA: Utorok, trinásteho októbra.
ROZÁLIA: Aha, utorok. Dôchodok mám pätnásteho. To je za dva dni, vo štvrtok. Dobre hovorím?
VILMA: Dobre.
(Pauza.)
ROZÁLIA: Vám kedy chodí?
VILMA: Čo?
ROZÁLIA: Dôchodok.
VILMA: Dvadsiateho.
ROZÁLIA: Tak to máte ešte čas.
VILMA: Čas.
ROZÁLIA: 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20. Dneska je utorok 13, takže 14 streda, štvrtok, piatok, sobota 18, pondelok, nie, to som doplietla. Ešte raz. 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20. Sedem dní. O týždeň. O týždeň máte dôchodok.
VILMA: O týždeň.
ROZÁLIA: A ja 15-teho. Vo štvrtok za dva dni. Nebude už tá večera?
VILMA: Nie, až o šiestej.
ROZÁLIA: A koľko je teraz? Nevadí vám, že sa vás stále pýtam?
VILMA: Nevadí. Je trištvrte na päť.
ROZÁLIA: Aha, tak to máme ešte čas.
VILMA: Čas.
ROZÁLIA: A aký je dnes deň? Ale to som sa vás už pýtala. Je utorok trinásteho októbra. Vidíte, akú mám pamäť? Na mne si nejaký Alzheimer nezgustne, veru nie. Vždy som mala dobrú pamäť. Hlavne na čísla: 13,14, 15 – dôchodok môj, 16,17,18,19,20 – váš dôchodok. Na Vianoce nám pridajú.
VILMA: Čo?
ROZÁLIA: Vianočné, ku dôchodku, 14 eur. Aspoň čosi, bude pre vnúčatá, budú mať radosť. Už je päť?
VILMA: O päť minút.
ROZÁLIA: Ale ten čas uteká. O chvíľu bude päť. Za hodinu večera, o šiestej.
VILMA: Tak.
ROZÁLIA: No ja už pôjdem. Musím sa pripraviť. Umyť ruky na izbe a potom do jedálne. Iste bude dlhá rada. Tak aby som nečakala. Postavím sa tam už teraz. Nejdete?
VILMA: Ešte posedím.
ROZÁLIA: Chytím vám flek. Chcete?
VILMA: Môžte.
ROZÁLIA: Dobre, tak sa majte duša moja.
VILMA: Dovidenia.

5. OBRAZ
(V parku.)
ALŽBETA: Poď sem. Sem si sadneme. Tu nás nebude nikto rušiť.
JOŽO: Dobre. – Môžem?
ALŽBETA: Môžeš. (Pauza.)
JOŽO: Ty moja hviezda ranná.
ALŽBETA: Áno.
JOŽO: Ty môj naklonený farebný kvietok.
ALŽBETA: Áno.
JOŽO: Žblnkotajúci potôčik.
ALŽBETA: Áno.
JOŽO: Ty moja lienka sedembodková.
ALŽBETA: Skús lepšie.
JOŽO: Dravá bystrina.
ALŽBETA: Áno.
JOŽO: Ty moja laňka štíhlonohá.
ALŽBETA: Výborne. – Ticho.
ROZÁLIA: Ahojte, máte tu voľné?
ALŽBETA: Voľné. (Pauza.)
ROZÁLIA: Čo bude dnes na večeru?
ALŽBETA: Granadir. (Pauza.)
ROZÁLIA: No idem sa pomaly vychystať na tú večeru. Vy nejdete?
ALŽBETA: O chvíľu. (Žena odíde.) No poď rýchlo.
JOŽO: Ty moja laňka štíhlonohá.
ALŽBETA: To si už hovoril.
JOŽO: Ozaj?
ALŽBETA: No ozaj, čo si nepamätáš?
JOŽO: Hm. (Pauza. Premýšľa.) Lastovička štebotavá.
ALŽBETA: Výborne.
JOŽO: Ty moja svätojánska muška.
ALŽBETA: Jáááj… (Pauza.) Nejdeme na tú večeru?
JOŽO: A čo bude?
ALŽBETA: Granadir.
JOŽO: Poďme na granadir.

KONIEC UKÁŽKY

Ak by ste mali záujem o celý text hry, pošlite nám e-mail na adresu vrana@vrana.sk.
My vám potom pošleme platobné údaje: číslo účtu, sumu na zaplatenie a variabilný symbol.
Po zaplatení vám pošleme e-mailom celý text hry vo formáte PDF.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *