Predposledný súd

OBSAH: Hra Predposledný súd je komorná tragikomédia s duchárskou tématikou. Nachádzame sa na cintoríne. Prichádza žena – Baba a začne sa rozprávať so svojim nebohým manželom. Evidentne sa cíti na tomto mieste veľmi dobre. Baba uvedie druhú ženu, ktorá takisto prišla na hrob svojho manžela. Volá sa Júlia. Baba zatiaľ zmizne. Júlia tiež komunikuje so svojim mužom Lacom, ale v trochu vážnejšom tóne. Na scéne sa zjaví ďalšia žena. Je mladá a pekná, volá sa Simona. Vyjde najavo, že je to Lacova bývalá kolegyňa. Ženy sa skamarátia. Pijú čaj a veľmi srdečne sa rozprávajú. Táto idyla však končí vo chvíli, keď sa Simona prizná, že bola Lacovou milenkou. Júlii sa zrúti svet. Posiela Simonu preč. Simona sa ospravedlňuje. Všetko je však márne. Situácia vrcholí vo chvíli, keď Laco vstáva z hrobu. Po počiatočnom šoku začína komunikácia. Júlia ostro vyčíta Lacovi neveru. Laco sa chystá odísť so Simonou, ale Júlia ich na chvíľu zastaví. Začne vyšetrovanie súvislostí. Laco dostáva inštrukcie „zhora“. Sú to podmienky, na základe ktorých môže byť spasený. Júlia musí jemu a Simone odpustiť. Pre Júliu je to však neprijateľné. Všetko sa zmení, keď sa Júlii zjaví neviditeľný Ježiš. Júlia odpustí Simone a Lacovi a vyprevadí ho do hrobu. Na záver sa tam mihne ešte Baba, ktorá všetko pozorovala z úzadia. Simona sa vytratí a Júlia sa prebúdza na lavičke. Bol to všetko sen alebo skutočnosť?

ROZSAH: 13 strán

OBSADENIE: 3 ženy, 1 muž

ŽÁNER: tragikomédia

OSOBY:
JÚLIA
SIMONA
LACO
BABA

UKÁŽKA HRY

(Na scéne je hrob. Náhrobný kameň zo sivej žuly, kríž a pomník z rovnakého materiálu. Pri pomníku sú dva lampáše a dve vázy s obschnutými chryzantémami. Na pomníku je vytesané meno a priezvisko zosnulého a jeho dátum narodenia a úmrtia. Neďaleko hrobu je drevená lavička. Prichádza žena – Baba. Nesie krhlu a motyku. Zastaví sa vpredu pri inom hrobe.)

BABA: Ná vitaj… tu mi ležíš, boroček moj… Jako sa maš? (Okopáva hrob.) Ňeska sem mala na obed zemňak a varenu kuru… Ná… fajne to tu maš… ani ňeni co kopať… Čekaj, idem pozrieť jaky kvetek… (Pomaly ide k hrobu, vezme jeden kvietok a vráti sa.) No co, duchod je ďepro ďevateho… a zaš mi prišlo platiť za psa… ket si pošol… mysľela sem, že pude hnet za tebu, šak to bul tvuj pes, take smutne očička mal… aj sem ho juž oplakala… a furt žije, potvora… jakosika sa mu ňesce skapat! Ná… ňic nevraviš… si vubec rat, že sem prišla? Chodí tu taka stvora, ďivna predivna… han jej isto chlap ľeži, teš sa s borokom vypráva, jako ja s tebu… ale jo jech bula prva… ďivaj… juž ide… (Prichádza Júlia. Ide k hrobu. Baba sa vytratí.)
JÚLIA: Ach, Lacko, Lacinko, chýbaš mi. Veľmi mi chýbaš. Už to bude sedem mesiacov, čo som sama, čo si ma opustil. A stále som si nezvykla, stále sa cítim osamelá, hoci deti ma rozptyľujú a pomáhajú mi to treba uznať. Miloško je trochu lenivejší ako Terezka, však ho poznáš. Deti idú do puberty, stávajú sa z nich tínedžeri chýba im otec, chýba chlapská ruka, čo mám robiť, hlavne Milošovi, ale čo už, Lacko, Pán Boh si ťa povolal, treba to prijať. (Pauza.) Hoci si myslím, že si ešte mohol byť s nami. Veď si mal len štyridsaťdva. Chlap v najlepších rokoch… Za všetko môžu tie hnusné marsky. Koľkokrát som ti prizvukovala, nechaj to, zahoď to, zbav sa toho zlozvyku, ale ty nie, len si sa smial a hovoril: „Ak ma nepoložia cigarety zrazí ma auto“, to bol tvoj argument a teraz si tu a ja som zostala sama s deťmi. (Pauza.) Infarkt, infarkt, veru ten kosí. Srdcovo – cievne choroby sú na prvom mieste medzi príčinami úmrtia. Vedel si to niekedy, Lacko? Vedel? Ak nie, tak teraz to už vieš. Ale už je neskoro. Lekári mi povedali: „Pani Višňovská, vášmu manželovi puklo srdce.“ Puklo srdce. Neviem, či je to možné, nikdy som o tom nepočula, ale vraj praskne aorta a človeka zvnútra zaleje krv, takže smrť je okamžitá. Aspoň človek netrpí. (Pauza.) Zvláštne. Koľko napadaných suchých listov. Ako keby bola jeseň. Vtedy si ma opustil… (Pauza.) Každý večer sa s deťmi modlím. Desať minút, dlhšie by nevydržali. Človek sa raz, chtiac-nechtiac, dostane do bodu, keď si uvedomí, že potrebuje Boha, jeho lásku. A preto, hoci som ťa stratila, Lacko, cítim v duši zvláštny pokoj. – Často si spomínam na udalosti pred tvojim odchodom. Ako som bola na liečení v Tatrách, ako si ma bol navštíviť a keď som prišla domov všetci traja ste ma slávnostne privítali s prestretým stolom, so sviečkami a šampanským… Bolo to nádherné. A na druhý deň sme išli spolu kupovať súdok na kapustu, lebo starý som rozbila, a ty si vybral ten najväčší aký tam mali, dvadsať litrový, že však čože, veď budeme sa dláviť kapustou aby sme boli zdraví… Lacko, ani neviem či ma naisto počuješ. Čo ak tam máte nejakú veľkú zvukotesnú stenu, aby vás takí ľudia ako ja nevyrušovali v rozjímaní. „Pane, daj im večný odpočinok, nech spia spánkom pokoja, až do súdneho dňa.“ Ináč taký posledný súdny deň to ti môže byť úžasná udalosť. Príde spasiteľ vo veľkej sláve, ľudia budú vstávať z hrobov, začne sa selekcia, ty si dobrý, žil si spravodlivo pôjdeš do neba, a ty si bol celý život egoista, smilník, alkoholik a tyran, tak pôjdeš do večného zatratenia, tam bude plač a škrípanie zubami… Ľudia si mysleli že sa niečo stane v roku dvetisíc, ale nič nebolo. A možno sa to stane za päťtisíc rokov. Veď čo je to päťtisíc rokov vo vesmíre. (Pauza.) Tak ti poviem, Lacko, nie je mi dvakrát ľahko samej. Chýbaš mi, chýbaš. (Zadrieme. Počas predchádzajúcich piatich viet sa vpravo vzadu zjaví mladá, pekná žena. Sleduje Júliu. Po skončení monológu ide dopredu. Zastaví sa pri hrobe.)
ŽENA: Dobrý deň.
JÚLIA: Dobrý deň.
(Žena po chvíli odíde vľavo.)
JÚLIA: Hm. Aká sympatická slečna tu bola, Lacko. Tá by sa ti určite páčila. Myslím, že bola tvoj typ. Obzerala si tvoj hrob. A mám taký pocit, že ma už dlhšie pozorovala. Hm. Bude si myslieť, že som šibnutá. (Pauza. Pozerá smerom, ktorým odišla žena. Po chvíli si sadne na lavičku.) Život „není peříčko“. A bez teba tým dupľom, Lacko. Keby si sa tu aspoň na chviľočku objavil. Aby som ťa mohla objať, vystískať. Aha, už zase ide kočka, vracia sa, asi niekoho hľadá. (Objaví sa žena – Simona. Podíde k hrobu. Položí naň kyticu kvetov. Chvíľu mlčky stojí.)
JÚLIA: Prepáčte…
SIMONA: Áno?
JÚLIA: Prepáčte, ale položili ste kvety na hrob…
SIMONA: Áno.
JÚLIA: …na hrob môjho manžela. (Vezme kyticu a podáva jej ju.) Nech sa páči.
SIMONA: Ďakujem. Ale to je v poriadku, ak dovolíte… (Položí kyticu na hrob.) Tak vy ste Lacova manželka. Myslela som si to.
JÚLIA: Prepáčte, a vy?
SIMONA: Kolegyňa. Bola som Lackova kolegyňa.
JÚLIA: Lackova kolegyňa? Lacko nespomínal, že by mali v montážnej partii ženu. Všetko sami chlapi. Ste si istá, že ide o môjho manžela?
SIMONA: Áno. Robím v kancelárii, na mzdovom.
JÚLIA: Aha, tým sa to vysvetľuje. Dobre.
SIMONA: Úprimnú sústrasť.
JÚLIA: Ďakujem. – Som veľmi rada, že si aj cudzí ľudia spomenú…
SIMONA: Nebola som cudzia.
JÚLIA: Ja viem, iste, pre Lacka ste neboli cudzia, ale ja som vás nepoznala, tak som to myslela. Nikdy mi o vás nehovoril. Vždy mi hovoril o ľuďoch z roboty. Ale o vás nikdy.
SIMONA: Asi to nepokladal za potrebné.
JÚLIA: Asi. (Pauza.) A boli ste len kolegovia…?
SIMONA: No, boli sme kamaráti. (Pauza.)
JÚLIA: Len kamaráti?
SIMONA: Prosím?
JÚLIA: Prepáčte to je tá moja povaha. Som od prírody podozrievavá. A vy ste mladá, pekná… (Zasmeje sa.)
SIMONA: Boli sme kamaráti. (Pauza.)
JÚLIA: Dobrí kamaráti?
SIMONA: Áno.
JÚLIA: Aha.
SIMONA: Laco bol dobrý človek.
JÚLIA: Áno, bol.
SIMONA: A bol taký veselý, vedel zabávať spoločnosť.
JÚLIA: Áno, to vedel.
SIMONA: A určite bol aj dobrý otec.
JÚLIA: Áno bol.
SIMONA: Je to veľká strata, najmä pre vás, pre vašu rodinu.
JÚLIA: Áno, je. Deťom veľmi chýba a mne tiež.
SIMONA: Všetkým chýba. Všetkým, čo ho poznali.
JÚLIA: Áno, určite. (Pauza.)
SIMONA: Je to škoda.
JÚLIA: Áno, škoda.
SIMONA: Bol ešte mladý.
JÚLIA: Áno. (Pauza.)
SIMONA: (Rozosmeje sa.) Teda, čo on niekedy navystrájal v robote. Toľko sme sa nasmiali.
JÚLIA: Áno?
SIMONA: Mal veľký dar zabávať, mal zmysel pre jemný humor a iróniu. Povedzte, bol Laco taký zábavný aj doma.
JÚLIA: Zábavný? Doma? – Jasné že bol zábavný, hlavne keď ťahal dvanástky a z roboty chodil unavený, vtedy bol najzábavnejší. (Pauza. Smutne.) Ale áno, niekedy bol zábavný, niekedy áno… (Pauza.) Čo poviete na pomník?
SIMONA: Pekný.
JÚLIA: Áno. A vyšiel ma na tritisíc.
SIMONA: Len tri? Za tú cenu veľmi pekný.
JÚLIA: Bol v akcii.
SIMONA: Aha. Naozaj pekný.
JÚLIA: Pekný a jednoduchý. Mám rada jednoduché veci. Aj v živote. Teda hlavne v živote – a vo vzťahoch. Dobre. Teraz sa zahráme jednu hru. Aspoň zistím ako veľmi ste poznali môjho manžela. Hra na otázky. Schválne, kto vyhrá. Ak uhádnete, budete mať bod. Ak nie budem mať bod ja. Dobre?
SIMONA: Dobre, môžeme.
JÚLIA: Takže – aké nosil nohavice?
SIMONA: Hnedé rozgajdané menšestráky.
JÚLIA: Bingo – jedna nula pre vás. Ideme ďalej. Nosil opasok?
SIMONA: No, nie som si istá… Áno nosil.
JÚLIA: Chyba – vždy nosil len traky – jedna jedna. Obľúbené jedlo?
SIMONA: Pečené bravčové pliecko, s kapustou a knedľou.
JÚLIA: Dva jedna pre vás. Jedlo, ktoré neznášal?
SIMONA: No… špagety?
JÚLIA: Ha, tie zbožňoval? Granadirský pochod. Len raz som mu ho uvarila, len raz… Dva dva . Často vám o mne rozprával?
SIMONA: Nie – áno…
JÚLIA: (Pauza.) Tak nie alebo áno?
SIMONA: Áno.
JÚLIA: (Pauza.) Problém je ale, že sa to nedá dokázať.
SIMONA: Je to na dôvere.
JÚLIA: Na dôvere. Dobre, tri dva, vyhrali ste. Tak, test dôveryhodnosti ste zložili a teraz sa môžeme zoznámiť. Volám sa Višňovská Júlia ale volajte ma Julka.
SIMONA: Simona Hanúsková. Alebo Simonka.
JÚLIA: Teší ma.
SIMONA: Aj mňa. Aké máte studené ruky.
JÚLIA: (Smeje sa.) A viete, že aj vy? Poďte, zohrejeme sa. (Idú k lavičke. Sadnú si.) Odkedy ste poznali Lacka?
SIMONA: Nó, ták… Nie dlho.
JÚLIA: To je koľko? Rok? Dva? Alebo tri?
SIMONA: Hm… (Premýšľa.) Dva.
JÚLIA: Skvelé, dajte si. Je to ovocný čaj s rumom. Na zahriatie. – Viete, že ste ma zaujali, už keď ste prvý krát prechádzali okolo? Vravím Lackovi, to bola kočka, škoda že ju nemôžeš vidieť. – Simonka, nebojíte sa ma?
SIMONA: Vás a prečo?
JÚLIA: No keď sa tu takto rozprávam sama so sebou, teda s Lackom, ale to ľudia nevedia. Môžu si myslieť že som šibnutá. Toľko chodila na ten cintorín až jej z toho hrablo. Mohla by som vás napríklad aj zaškrtiť. Naozaj nemáte strach?
SIMONA: Nie, vy ste dobrá.
JÚLIA: Myslíte ako svätica?
SIMONA: Neviem, možno.
JÚLIA: Chcela by som byť svätá. – Neuveríte aký som mala minule sen. Mystický. Mávate mystické sny, Simonka?
SIMONA: To sú aké.
JÚLIA: Sú to sny, mohli by sme ich nazvať aj náboženské. Zjavujú sa v nich svätí alebo nebožtíci, alebo anjeli, alebo samotný Ježiš, či Panna Mária. Také sny sú najkrajšie.
SIMONA: Áno. Aj ja mávam živé sny.
JÚLIA: Sny sú dobrá vec. Ale tie pekné, nie tie strašidelné. Aj také mávam občas. Vždy sa zobudím celá spotená.
SIMONA: Ja tiež. Tiež sa mi to stáva.
JÚLIA: No vidíte ako sa zhodneme. Človek by ani neveril, koľko vecí má s tým druhým spoločných. Sny, studené ruky… a čo ešte?
SIMONA: A Laco.
JÚLIA: Ach áno, skoro by som zabudla. (Smejú sa.) Ale to bol môj manžel. (Smiech.) Dobre sa mi s vami rozpráva. Mám pocit, že sa poznáme celé roky.
SIMONA: To myslíte vážne?
JÚLIA: Samozrejme. Jasná vec. Vyznám sa v ľuďoch. Vy nemôžete byť zlý človek, Simonka, naozaj. Mám na ľudí čuch. – Povedzte mi, Simonka, ste veriaca?
SIMONA: Veriaca? No, myslím, že každý musí niečomu veriť. Veriť v dobro, pravdu, v ľudí…
JÚLIA: Nechajte tie frázy. Pýtam sa vás, či veríte, že Ježiš Kristus je váš pán, váš spasiteľ a Boh?
SIMONA: Pán, spasiteľ… Viete, nechodím do kostola, ale ak Boh existuje… Teda Ježiš, viem, že kedysi žil, dávno, ale viete, ja nemám moc času nad tým premýšľať, mám cez deň veľa roboty… Výkazy, faktúry, inventúra… Ale teraz, keď si to tak dávam dokopy, tak myslím, že verím. Áno, verím, ale do kostola nechodím, tam ma to akosi neťahá, neviem. (Pauza.)
JÚLIA: Dajte si ešte. Vyzeráte premrznutá. – Mňa viera posilňuje. Tiež som bola nerozhodná ako vy. Ale pán si ma pritiahol. Viete, Simonka, život s Bohom to je neuveriteľná sloboda. Ono sa to nezdá. Hento nesmieš, tamto nesmieš… Niekto si povie – tak čo vlastne môžem? Chcem si užívať, vychutnávať život. Ale čo to je v skutočnosti to užívanie? No? Myslím, že je to otroctvo hriechu a práve od toho nás chce Boh oslobodiť.
SIMONA: Áno, myslím, že máte pravdu.
JÚLIA: A ešte jedna vec je potrebná. – Treba ísť na to srdcom, nie rozumom.
SIMONA: Áno. (Dlhá pauza.) Pani Júlia, musím vám niečo povedať. Už to ďalej nevydržím. Nevládzem, nezvládam to… A potom ten sen…
JÚLIA: Aký sen?
SIMONA: Včera sa mi snívalo s Lacom. Povedal mi, aby som sem dnes prišla a všetko vám povedala. Vraj je to dôležité. (Pauza. Júlia sa postaví a začne chodiť.)
JÚLIA: Počúvam. (Pauza.)
SIMONA: Viete, ja nie som taká dobrá ako si myslíte.
JÚLIA: Nie? (Pauza.)
SIMONA: Chodila som s vašim mužom. Chodila som s Lacom.
JÚLIA: Ako? Nie…!
SIMONA: Chodila som s ním. Boli sme milenci. Laco vás podvádzal, so mnou.
JÚLIA: Čo? Čože? Lacko, nie!… Ja som to vedela, vedela, vedela… Hneď ako som vás zbadala. Ach Bože! Ľudia pomóc, pomóc, držte ma lebo ju zabijem! Suka jedna! A potom zabijem seba. Suka! Načo mi je takýto život? Pane, vezmi si ma! Vezmi! (Ku hrobu.) Čo si mi to urobil, čo? (Pauza. Chladne.) Slečna Simonka, odiďte. Chcem s Lackom zostať sama.
SIMONA: Ale…
JÚLIA: Povedala som odíďte! (Simona odíde. Júlia ide pomaly k hrobu. Ľahne si vedľa neho.) Prečo si to urobil? Prečo si to urobil? Prečo si to urobil? Prečo si to urobil? Prečo si to urobil? Prečo? Prečo? Prečo? (Ďalej rozpráva, ale nerozumieť čo, iba občas nejaké slovo. Simona sa vrátila.)
SIMONA: Pani Julka, chcela som…
JÚLIA: Vy ste ešte tu? Prišli ste sa pokochať nad svojim dielom?
SIMONA: Prepáčte.
JÚLIA: Choďte si s tým niekam, s tým vašim „prepáčte“. Zničili ste mi život, viete o tom?
SIMONA: Je mi to ľúto.
JÚLIA: Ľúto… Nemohli ste mlčať? O ničom som nevedela. A on si to tajomstvo zobral do hrobu. Mohla som byť šťastná po zvyšok života. Ale teraz? Ako budem teraz žiť?
SIMONA: (Plače.) Prisnilo sa mi s Lackom a on mi povedal aby som sem dnes prišla a všetko vám povedala o nás. Vraj je to veľmi dôležité. Sama od seba by som vám to nikdy neprezradila.
JÚLIA: Vravíte dôležité? Pre koho dôležité?
SIMONA: Pre nás troch. Pre každého. Ale momentálne hlavne pre neho.
JÚLIA: (Pauza.) Dôležité… Zničili ste mi život.
SIMONA: (Pauza.) Ja, chcela by som vám…
JÚLIA: Choďte preč, chcem byť sama. Už som vám povedala. Nerozumiete po slovensky?! Ste hluchá alebo čo?!
SIMONA: Chcem vám pomôcť.
JÚLIA: Pomôcť? Ďakujem pekne, neprosím. Už ste mi pomohli dosť.
SIMONA: Viete, chcem vám povedať, že všetko, čo som urobila…
JÚLIA: Ticho! Čo je to? Čo sa deje? Cítite to chvenie? (Pauza.) Čo je to?
SIMONA: Ja nič necítim.
JÚLIA: Poďte sem. Cítite?
SIMONA: Čo?
JÚLIA: Slabučké chvenie, akoby zemetrasenie…
SIMONA: Nič necítim.
JÚLIA: Bože, nie, nie…
SIMONA: Čo je?
JÚLIA: To sa hýbe doska.
SIMONA: Preboha!
JÚLIA: Nie pane, ešte nie, nie som pripravená.
SIMONA: Ach, naozaj, hýbe sa, máličko sa hýbe.
JÚLIA: Už počujem nebeské poľnice. Pane, ty prichádzaš, otvárajú sa hroby…
SIMONA: Ja nič nepočujem. Aké poľnice?
JÚLIA: Pane, zmiluj sa!
SIMONA: Pani Julka, čo mám robiť, čo mám robiť? (Zaznie mohutná orgánová hudba.)
JÚLIA: Modlite sa, Simonka, modlite sa. Nech sa zmiluje nad nami všemohúci Boh, nech nám hriechy odpustí… Pomôžte mi s tým kameňom. (Mocujú sa s doskou.)
SIMONA: Nevládzem, som unavená, je to ťažké…
JÚLIA: Ešte kúsok, no, zatlačte. (Trochu odsunú dosku a s hrôzou ustúpia od hrobu. Objímu sa. Hudba vrcholí. Z hrobu vylieza Laco. Všetko je zahalené dymom. Laco najskôr vystrčí ruky, odsunie dosku a posadí sa. Je mŕtvolne bledý a strapatý, špinavý od hliny. Kričí, chrčí, dusí sa, kašle a plače. Posadí sa vedľa hrobu. Pomaly sa upokojuje, postaví sa, usmeje sa… Júlia, ide dopredu a kľakne si na zem, chrbtom k nemu. Simona podíde k Lacovi.)
LACO: (Simone potichu.) Aj ty si tu? Nemusela si chodiť. Teraz sa to nehodí.
SIMONA: Sám si mi to kázal. Prisnil si sa mi vo sne.
LACO: Aha. – Julka, moja drahá Julka! Moja žena!
SIMONA: Všetko vie.
LACO: Čože?
SIMONA: O nás. Všetko vie. Povedala som jej všetko.
LACO: Dofrasa. To si nemusela. Teraz.
SIMONA: Sám si mi to kázal. Vo sne.
LACO: Aha. – Nemáš cigaretu?
SIMONA: Nefajčím, ani ty.
LACO: Aha. – Júlia. Moja drahá Júlia. (Ide k nej. Júlia sa postaví, otočí a vylepí mu silné zaucho.) Au! Začo!
JÚLIA: Ešte sa pýtaš? (Ide k Simone, vezme ju za lakeť, ťahá ju k Lacovi a sotí mu ju do náručia.) Môžeš ju obšťastniť, chrapúň!
LACO: Ale Julka…
JÚLIA: Drž hubu! – Načo si sa vracal? Ja som sa ti o to neprosila. Zvykla som si na samotu. Zvykla som si, že tu nie si. Zašla som si na cintorín a porozprávala sa s tebou… To mi úplne stačilo. Ale čo teraz? Ako budeme teraz žiť? Bolo mi lepšie samej. O ničom som nevedela.
LACO: Ja, nechcel som, vymklo sa mi to z rúk, akosi sa to na mňa prilepilo, súhra okolností, stratil som kontrolu…
JÚLIA: Nechaj si tie frázy pre niekoho iného. Nechcem ťa počúvať. Je mi z teba zle. Z vás oboch mi je zle. – Idem vymeniť vodu kvietkom. Zatiaľ si tu môžte pekne hrkútať. Ako dve holubičky. Ach, Bože, bolo mi toto treba? (Odíde.)
LACO: Ja som to vedel, vedel… Ty musíš všetko vytrúbiť.
SIMONA: No a? Prežije to. A ty tiež. A vôbec, ako to, že si tu a živý. To je nejaká reality show? Je to možné? A kde je Pročko? Kde sú kamery? (Smeje sa.) Budeme v telke? To je super, to žerem. (Vyskočí mu na chrbát.)
LACO: Zlez dolu, zlez dolu! – Šibnutá baba!
SIMONA: Čo je? Čo je s tebou? – Ty počúvaj si akýsi bledý. Čo vám tam dávajú jesť? A čo ženy? Máte tam nejaké pekné, mladé…? Tie si mal vždycky rád. Spomenieš si na mňa niekedy? (Chce sa k nemu pritúliť. On ju však odsotí a odíde nabok.)
LACO: Si normálna? – Nechaj ma, choď preč!
SIMONA: Dva mesiace som za tebou smútila, plakala do vankúša. A teraz si tu, tak nechápem, veď to je fantastické…
LACO: Nič nie je fantastické, moja zlatá, nič. Vieš čo tu prežívam? Peklo. Nie som pánom svojich myšlienok. Myslia a hovoria za mňa. Nedá sa to vydržať. To ustavičné komandovanie. A v hrobe je tak málo miesta. A oni sa nezastavia. Lež, nehýb sa, otoč sa na ľavý bok, na pravý bok, žmurkni jedným okom, žmurkni druhým okom, otvor ústa, zadrkotaj zubami… Nevydržím to, mám toho po krk. Chcem ísť preč z tohto očistca. Kde je Boh a jeho láska? Ešte som ho nevidel. Len tu trčím a trápim sa.
SIMONA: Ale teraz si voľný nie?
LACO: Voľný? Myslíš si že oni hocikoho len tak pustia? To určite. – Dokedy to bude trvať, dokedy? Pane kde si?
SIMONA: Poď ku mne. Neboj sa. Všetko bude dobré.
LACO: Doteraz som nič a nikoho nevidel a nikde som ani nebol. Sedem mesiacov trčím v tejto diere a počúvam hlasy. Samé pokyny: pohni ľavou rukou, pravou rukou, a tak ďalej.
SIMONA: Musíš byť silný. Nemôže to trvať večnosť.
LACO: Práve že môže. Sú tu so mnou niektorí chlapi, ktorí tu ležia aj tristo alebo štyristo rokov.
SIMONA: Tak dlho?
LACO: Tak. (Pauza.) A ona chodí za mnou dvakrát do týždňa. Niekedy tu presedí pri hrobe aj tri hodiny. A len rozpráva a rozpráva. Vieš koľko lásky je v jej slovách? Koľko lásky, dočerta! Bolí to, ukrutne to bolí, ja to už nevládzem počúvať. Toto je peklo? Áno peklo. Povedz, je to peklo či nie? Kedy to skončí, kedy?

KONIEC UKÁŽKY

Ak by ste mali záujem o celý text hry, pošlite nám e-mail na adresu vrana@vrana.sk.
My vám potom pošleme platobné údaje: číslo účtu, sumu na zaplatenie a variabilný symbol.
Po zaplatení vám pošleme e-mailom celý text hry vo formáte PDF.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *