Nedýchať!

OBSAH: Frustrovaný, nešťastný a večne nespokojný praktický lekár Róbert sa vyznáva zo svojich duševných trápení. Stereotypná práca ho nenapĺňa, túži po vyšších métach. Vyznáva sa z lásky k filozofii a chirurgii, ale ani jedno, ani druhé sa mu nenaplnilo. V tejto tme zrazu zabliká malé svetielko. Je to jeho pacientka, mladá a pekná predavačka Eva. Svetielko sa zmení na obrovský plameň, ktorý spaľuje Róbertove srdce. Je šialene zaľúbený a zveruje sa so svojimi citmi Eve. Tá ho najskôr rezolútne odmieta, avšak po istom čase podľahne. Z ošiaľu lásky sa ale po určitej dobe opäť stane stereotyp. Róbert, hoci nerád, sa nakoniec s Evou rozíde. V závere hry sa Róbert opäť sťažuje a priznáva sa k túžbe po ďalšom svetielku. Tentoraz je to mladá a pekná kaderníčka Monika. A môžeme si len domyslieť, ako bude príbeh pokračovať.ROZSAH: 6 strán

OBSADENIE: 1 muž, 1 žena

ŽÁNER: komédia

OSOBY:
RÓBERT
EVA

UKÁŽKA HRY

1. OBRAZ
RÓBERT: Volám sa Róbert a som praktický lekár, ináč povedané obvoďák. Možno si poviete: pán doktor – kto je viac, pán doktor – vám je hej. Ste vážený človek, ľudia vás obdivujú, pomáhate im a tak ďalej… Vážení, ja som chcel byť chirurg, operatér, majster skalpela. A keď to nie, tak predavač v kníhkupectve. Milujem vôňu nových kníh. Mať vlastné kníhkupectvo. Aj malé. O deviatej otvoriť, o piatej zavrieť. Byť sám sebe pánom. Prosím, nech sa páči, čo si prajete? Kirkegarda nemáme, ale môžem vám ponúknuť Jefersona, Spadiho, Greena alebo Bromfeliho. Rozmyslite si? Nech sa páči, dovidenia nabudúce.To by bolo, ale je to sen. Nesplnený, ružový sen. Zatiaľ je tu Acylpirýn, Viprosal, Augmentin, každých osem hodín jednu tabletu zapiť čajom a nezabudnite sa vypotiť a tekutiny, kľud na lôžku, o desať dní kontrola, dovidenia. Cítite ten rozdiel? To je filozofia, myslím to prvé, rozdávať múdrosť, poznanie, alebo kurírovať hnačky a zdurené mandle. Cítite ten rozdiel? Moji zlatí, teraz vám niečo poviem a musíte mi veriť, lebo ja to viem, tak ukrutne to viem: ordinácia je klietka, klietka v ktorej ste uväznení, uväznení osem a pol hodiny, uväznení a vydaní napospas všetkým tým upoteným, kašľajúcim, kýchajúcim hypochondrom. Poviete si: je to záslužné, pomáhate ľuďom. Ale kto pomôže mne? Kto? Tak, moji zlatí, taká je pravda. Nech mi ešte niekto povie – máš biely plášť, buď na to hrdý… (Pauza.) A predsa, aj v tomto súžení, pánboh to tak zariadil, je jedno malé svetielko. Moja zornička, púčik ružový, nymfa… Volá sa Evička a chodí ku mne raz za dva mesiace. Je to sen, je to víla, je to bytosť…
EVA: Volám sa Eva a pracujem ako predavačka. Predavačka v zelovoci. Svoju prácu mám rada. Je to práca ťažká ale aj zaujímavá, pestrá. Máme veľa tovaru. Veľa ovocia a zeleniny a preto som šťastná, že môžem rozdávať ľuďom zdravie, vitamíny, to ma naozaj teší. Chodí ku nám veľa ľudí. Za deň sa ich premelie aj sto. Každý niečo povie o sebe ale sú aj takí, ja ich volám tajnostkári. Dajte mi tuto pol kila a hentam trištvrte kila… Ja navážim, vydám peniaze a človek sa obráti a už ho niet. Ani nepovie ďakujem a dovidenia. Takých zákazníkov nemám rada. Ale aj k takým treba byť úslužný: nech sa páči, prajete si a hlavne úsmev. To nám vedúca stále prizvukuje. Ja s tým nemám problém. Keď ma práca baví, stále sa smejem. Ale práca s ľuďmi prináša aj mnohé riziká, choroby, nákazy, infekcie a to je aj môj problém. Napríklad príde niekto do predajne a povie: prosím si pol kila jahôd, ahha, ahha a už je tu chrípka. Čert nikdy nespí. Alebo niekto povie: dajte mi prosím vás tri kilááá ccibule! A už je tu chronický zápal horných dýchacích ciest. V medicínskych výrazoch sa ja vyznám. Doma mám hrubú knihu – zdravovedu, tak po večeroch študujem. Ale najviac sa človek naučí prakticky a na sebe a to je aj môj problém. Každý druhý mesiac ochoriem. Nič vážneho, takých sedem až desať dní peenky. Vedúca to toleruje. Čo sa dá robiť. Zdravie máme len jedno.
RÓBERT: Sestra zavolajte ďalšieho pacienta. (pre seba) Nech to mám už z krku. Pol jedenástej, za chvíľu obed a potom padla, chválabohu. Á, Evička, pani Eva, poďte ďalej. Sestri, môžte ísť na obed. Prosím? No áno, ja viem, je pol jedenástej, mám hodinky, tak si choďte dať desiatu. Ako prosím? Že ste už desiatovala? No áno, ja viem. Tak si choďte ešte raz. No prosím. Ďakujem. – Tak ako, pani Evička, ako sa máte?
EVA: Zle, pán doktor, veľmi zle.
RÓBERT: A čože, zase rakovina?
EVA: Pán doktor!
RÓBERT: Prepáčte, to bolo nemiestne. Krutý žart. S takými vecami sa nežartuje. Prepáčte mi to, pani Evička. Vyzlečte sa.
EVA: Úplne, pán doktor?
RÓBERT: No, nie, do pol pása, zatiaľ. Ták, kabátik. A teraz blúzku, pomaly, ták.
EVA: Hotovo, pán doktor, môžete vyšetrovať.
RÓBERT: A čo som detektív, cha, cha, cha…
EVA: Sedím tu taká obnažená pred vami, pán doktor, trochu sa aj hanbím.
RÓBERT: Róbert, hovorte mi Robo.
EVA: Ale to hádam nie, pán doktor.
RÓBERT: No a, veď ste moja verná pacientka. Najvyšší čas odhodiť konvencie.
EVA: Zatiaľ som odhodila len svoju blúzku, pán doktor.
RÓBERT: Iste, iste, nepredbiehajme. Treba dať udalostiam voľný priebeh.
EVA: Prosím?
RÓBET: Nič, nič. Robím si poznámky v hlave. Ako sa máte, pani Eva?
EVA: Zle, pán doktor, veľmi zle.
RÓBERT: Ale nehovorte, pani Evička, ste mladá, krásna, máte krásne telo…
EVA: Pán doktor!
RÓBERT: …také pevné, pružné, krásne iskrivá pokožka…
EVA: Pán doktor!
RÓBERT: Pôvabné malé citróniky, ach bože, ja sa zbláznim!
EVA: Pán doktor!
RÓBERT: Citróniky, malé citróniky…
EVA: Citróny máme po 90 centov, dovozové, pomaranče euro desať…
RÓBERT: Pomaranče…!
EVA: Grapefruity, s tenkou šupkou jedna tridsať, ale ja mám najradšej naše – jablká Idaretky 80 centov, hrušky, veľmi sladké kilo 99 centov…
RÓBERT: Ty moja hruštička!
EVA: Melóny…
RÓBERT: Melóny!
EVA: Melóny 40 centov kilo. Paradajky, papriky po 70…
RÓBERT: A ďalej?
EVA: Redkvičky, kaleráb a mladá cibuľka… Pán doktor, vy ste sa ma dotkli!
RÓBERT: Evička.
EVA: Pán doktor?!
RÓBERT: Evička, veď ja som nešťastný. Manželstvo sa mi rúca, v robote stereotyp, duša prázdna, ako po vymretí, a potom prídete vy. Vy ste maják, svetlo v tme. Neviete si predstaviť, ako čakám na ten deň, keď sa ozve zaklopanie a vo dverách stojíte vy Evička, usmiata, prežiarená krásou a neopakovateľným šarmom. Veď ja som vám už začal skladať básne, počúvajte: zornička moja, drahá nymfa, si stredom môjho vesmíru, počúvaj sladko moja milá…
EVA: Ale pán doktor!
RÓBERT: Ja viem, rýmy mi ešte nejdú, ale ja sa zlepším, sľubujem, sľubujem, že sa zlepším…
EVA: Ale pán doktor, to nie je správne, ste lekár a ja som pacientka. A som vydatá žena…
RÓBERT: Kašlem na všetko. Teraz alebo nikdy. Pochopte Evička, chcem chytiť šancu pevne do rúk.
EVA: Neviem pán doktor, či ja som vaša šanca. Som vydatá žena.
RÓBERT: Viem, viem, nemusíte mi to stále opakovať. Aj ja som ženatý. Sme dvaja ľudia s rovnakým osudom. Pripútaní k lodi, ktorá nemá kormidlo. Rozprávajte mi ešte o svojej práci – pomaranče, melóny, paradajky, papriky, cibuľka, ty moja cibuľka, citróniky, ach bože…
EVA: Pán doktor, nemám otvoriť okno?
RÓBERT: Okno? Nie, okno nie, preboha neotvárajte okno! Sme v klietke, nechápete to? Sme uväznení. Sme zviazaní v klbku nemých vášní. Vy a ja, dvaja odsúdenci na život. Len smrť, smrť nás rozdelí, oslobodí od nekonečnej túžby. Smrť. Život a smrť. – Á sestrička, už ste späť? Tak pani Eva a teraz budeme počúvať. Ták, výborne, dýchajte, ešte dýchajte, nedýchať, dobre. Je to malé, ale veľmi maličké ložisko zápalu.
EVA: Chronické alebo akútne, pán doktor?

KONIEC UKÁŽKY

Ak by ste mali záujem o celý text hry, pošlite nám e-mail na adresu vrana@vrana.sk.
My vám potom pošleme platobné údaje: číslo účtu, sumu na zaplatenie a variabilný symbol.
Po zaplatení vám pošleme e-mailom celý text hry vo formáte PDF.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *