Melanchólia

OBSAH: Mladá žena, Hana, rozpráva príbeh svojho života. Rozpráva ho bývalým milenkám svojho manžela. Boris, jej manžel, kedysi veľmi atraktívny a obletovaný ženami, dnes ťažko fyzicky postihnutá ľudská troska. (Po autonehode ochrnul a oslepol.) Napriek tomuto handicapu Boris nestráca chuť do života. Teší sa a vychutnáva, pokiaľ je to možné, chvíle strávené so svojou ošetrovateľkou, sestrou a terapeutkou. Chvíľu sa teší, chvíľu je zatrpknutý, ale celkovo je odhodlaný bojovať so svojim postihnutím. Hana neprijíma pozitívne Borisove vzťahy. Chce ho mať len pre seba. Postupne ho izoluje od týchto žien a od vonkajšieho sveta, čo napokon Borisa zabíja. V závere hry Hana symbolicky prijíma Borisov údel. Milenky sa menia na prízraky a Hana sediac na Borisovom invalidnom kresle stráca zrak.ROZSAH: 19 strán

OBSADENIE: 6 žien, 2 muži

ŽÁNER: tragikomédia

OSOBY:
BORIS
HANA (PRVÁ)
TERAPEUTKA (DRUHÁ)
ANDREA (TRETIA)
SOŇA (ŠTVRTÁ)
VIKTOR
EVA (PIATA)
ŽENA – SMRŤ (ŠIESTA)

UKÁŽKA HRY

1. OBRAZ
PIATA: Tak začnite.
ŠIESTA: Myslíte mňa?
PIATA: Áno, vás.
ŠIESTA: Ale veď ja som ho takmer nepoznala.
ŠTVRTÁ: Že nepoznala. Veď ste sa pravidelne stretávali.
ŠIESTA: Ja? Musíte si ma s niekým mýliť.
ŠTVRTÁ: To určite, som presvedčená, že vy…
TRETIA: Prepáčte, môžem?
PIATA: Nech sa páči.
TRETIA: Ak môžem, trochu sa vám do toho zamiešam.
PIATA: Prosím.
TRETIA: (Šiestej.) Nie ste Denisa?
ŠIESTA: Nie.
TRETIA: Dobre. A nie je pravda, že ste sa s ním tajne stretli v Paríži v kaviarni „U Klauna“ v ulici Pierre Charon? Bolo to v októbri v deväťdesiatomôsmom, presnejšie v utorok siedmeho asi o devätnástej hodine. Boli ste tam?
ŠIESTA: Keď to tak presne viete, asi ste tam boli sama.
TRETIA: Áno, máte pravdu. Bola som tam, sedela som v rohu kaviarne a pozorovala vás. Môžem vám aj povedať, čo ste mali oblečené: bledomodrý kostým, okolo krku bielu hodvábnu šatku, ale vlasy ste mali prefarbené na blond. Tá bledomodrá s tými vlasmi vôbec neladila.
ŠIESTA: Nikdy som nebola v Paríži.
TRETIA: To nie je možné, prisahala by som…
ŠTVRTÁ: Tak načo ste sem prišli? Poznali ste ho vôbec?
ŠIESTA: Poznala, ale len zbežne, párkrát sme sa stretli. Povedali mi aby som sem prišla.
PIATA: Takže vám bol ľahostajný. Bolo vám jedno, čo sa s ním stane.
ŠIESTA: Nie, to som nepovedala. Hoci sme sa stretli len niekoľkokrát, tieto stretnutia vo mne zanechali silný pocit.
ŠTVRTÁ: Pred chvíľou ste hovorili, že ste ho poznali len zbežne. Vy si odporujete.
ŠIESTA: Nie, vlastne áno, poznala som ho zbežne, ale o to viac som cítila, že…
TRETIA: Ľúbili ste ho?
ŠIESTA: Áno.
PIATA: Hm, tak predsa.
ŠIESTA: Ale bolo to jednostranné, on o tom nevedel a ja som sa mu s tým nikdy nezdôverila.
ŠTVRTÁ: Spali ste s ním?
ŠIESTA: Nie, nikdy, veď som povedala, že…
PIATA: Prosím vás, ja mám pocit, akoby ste sa hanbili. Veď predsa všetky sme s ním niečo mali, inak by sme tu neboli, nie? Tak poďme na to.
DRUHÁ: Ak dovolíte, ja začnem.
PIATA: Prosím.
DRUHÁ: Zoznámili sme sa na univerzite. Obidvaja sme študovali architektúru. Bol v treťom ročníku, keď som ja prišla na školu. Chodili sme spolu jeden rok. Bol to pekný rok. Ľúbili sme sa. Potom sme sa ani neviem prečo rozišli. Niečo sa vytratilo. Ale ostali sme dobrí kamaráti. To je všetko. Bola to taká študentská láska.
ŠTVRTÁ: Boris bol veľmi, veľmi šarmantný. Bol okúzľujúci a sebavedomý. Proste frajer. Keď prišiel ku nám do firmy, všetky kolegyne sa doňho zbláznili, ale on si vybral mňa. Bola to láska na prvý pohľad. Vždy mi hovoril, ty si moja jediná. Ale nebola som. Veľmi rýchlo som prišla na to, aký je prelietavý a nestály. Po troch mesiacoch mi dal kopačky. Ale tie tri mesiace stáli za to. Veľmi som ho ľúbila. Ale čo už.
PIATA: Všetko? Teraz ja. Hoci som dnes šťastne vydatá Boris bol a vždy bude mojou najväčšou láskou. Dal mi toľko, čo mi nedal žiaden muž, pred ním, ani po ňom. A tým nemyslím len fyzickú lásku a tá bola fantastická, ale bola to najmä láska duchovná. Boris nebol povrchný, plytký, rád veci analyzoval. Milovala som rozhovory s ním dlho do noci. Ako vynikajúci a úspešný architekt mal schopnosť vidieť veci trojrozmerne, iste mi rozumiete. Bol to jednoducho umelec. Milovala som ho. – Ste na rade.
TRETIA: V tej kaviarni v ulici Pierre Charon v Paríži, som všetko pochopila. Boli sme na dovolenke vo Francúzsku, veľa sme cestovali, prešli sme dve tretiny Francúzska, nakoniec sme zakotvili v Paríži. Bolo to úžasné: reštaurácie, múzeá, divadlá… Dva dni pred odchodom sme sa v hotelovej izbe veľmi pohádali. Povedal mi, že mu začínam liezť na nervy, vraj ponorková choroba. Odišiel z izby, išla som za ním, sledovala som ho. Zbalil na ulici akúsi štetku a išli spolu do kaviarne. Sledovala som ich, ako si hrkútajú a pijú šampanské. Videl ma, že sedím o pár metrov ďalej a pozorujem ich, robil mi to napriek. Potom som odišla, on prišiel do hotela nadránom. Keď sme sa vrátili z Francúzska, náš vzťah sa zakrátko rozpadol. Aj ja som ho veľmi ľúbila. (Pauza.) No, pekne sme si podebatovali, môžeme ísť…
PRVÁ: (Volá z hľadiska.) Moment, počkajte, neodchádzajte. (Vyjde na scénu.) Teda, musím povedať, že sa to dobre počúvalo, naozaj dobre, fakt. Všetky ste boli skvelé. Ak dovolíte môžeme sa zoznámiť. Som Hana. Bola som Borisova manželka. Jediná manželka. Viete, také manželky majú svoje výsady, svoje práva a aj povinnosti. Všetky ste tu hovorili ako veľmi ste ľúbili môjho muža. Viem to, vždy som to vedela. Boris bol u ženského pohlavia veľmi obľúbený. Ženy ho milovali a on miloval ženy, až do sebazničenia. Ale iba ja som bola jeho manželka. Chcem aby ste prijali tento fakt. A potom vám budem rozprávať svoj príbeh. A príbeh Borisov. A keď skončím, poviem vám načo ste sem prišli, ak ste to už medzičasom nepochopili. Takže, prosím tmu. (Tma.)

2. OBRAZ
(Tma. Hudba. Pomaly svetlo. Na scéne vidíme muža, ktorý sedí v kresle na kolieskach. Muž nemôže chodiť a je slepý.)
BORIS: Hana! Hana! (Kričí.) Hana!
HANA: (Vojde.) Áno, Boris.
BORIS: Prečo sa neozveš hneď, keď ťa volám?
HANA: Nepočula som ťa. Bola som vo vedľajšej miestnosti.
BORIS: Nenechala si si otvorené dvere?
HANA: Nie, myslím, že som ich omylom zavrela.
BORIS: Nesmieš na to zabúdať, Hana. Dvere vždy musia ostať otvorené. Čo keby som ťa súrne potreboval, alebo by mi prišlo zle. Nesmieš na to zabúdať.
HANA: Už sa to nestane, drahý.
BORIS: No, ďakujem. A čo si robila vedľa?
HANA: Žehlila som závesy.
BORIS: Tie ružové?
HANA: Áno tie. Pamätáš si na ne?
BORIS: Ako by som mohol. Ružové alebo fialové, mne je to jedno, nech sú aj tyrkysové, chcem piť. Nenabrala si mi vodu. Pozri, karafa je prázdna, do čerta aj s robotou.
HANA: Boris, nehnevaj sa. Nechcela som ti dať vodu priamo z vodovodu. Vieš aká je vždy studená, hneď sa ti zapáli hrdlo. Tu je druhá karafa, plná čistej odstátej vody.
BORIS: (Pije.) Je dobrá ďakujem. Je presne taká akú mám rád. Prepáč, že občas kričím. Všetko sa to vo mne akosi… Keď nevidím tak… Vlastne niečo vidím – tmu (Zasmeje sa.) a občas aj stromy, rozkvitnuté jablone z našej záhrady, ozaj, máme ešte tie jablone? A vidím ešte mnoho iných vecí, vidím aj ľudí, usmievajú sa. Ja sa už moc neusmievam, prepáč mi to, Hana.
HANA: Nič si nevyčítaj, Boris.
BORIS: Mala by si ma opustiť.
HANA: Prestaň. Večer ťa okúpem.
BORIS: Vykašľať sa na mňa, dať ma do útulku.
HANA: Si rád, keď ťa kúpem?
BORIS: Áno, mám rád tvoje ruky, keď sa ma dotýkaš. Aj ošetrovateľka má príjemné ruky, mäkké. Všetky mladé ženy majú príjemné ruky. Nežiarliš?
HANA: Na koho?
BORIS: Na ošetrovateľku. Je pekná?
HANA: Áno, je veľmi pekná.
BORIS: To je dobre. Vlastne som to tušil, lebo má príjemný hlas. Veríš Hana, že pekní ľudia majú aj pekný hlas? Kedysi ma to ani nenapadlo. Teraz ma to ale zaujíma. Niekoho počujem a hneď si predstavujem, ako ten človek vyzerá, akú má tvár. Raz, dávno, som videl v divadle hru o slepom chlapíkovi, ale ten bol slepý od narodenia, nie ako ja. No a ten chlapík mal susedu, mladú kočku, aj on bol mladý. Keď sa bližšie spoznali, dotýkal sa jej tváre, aby zistil či je pekná. A bola. No a neskôr táto baba priviedla svojho známeho alebo kamoša a povedala chlapíkovi, či sa nechce dotknúť kamošovej tváre, aby zistil, ako vyzerá. A slepý chlapík sa nasral, dôrazne to odmietol. Bola to dobrá hra. Oni prežívali rôzne krízy. Najprv sa dali dokopy, potom sa rozišli, potom sa zase dali dokopy atakďalej. Nemalo to konca kraja. Tá baba bola trochu šibnutá. Skončilo to neurčito, ale nádejne. A vieš, ako sa volala tá hra, Hana?
HANA: Ako?
BORIS: Motýľom nik nerozkáže. (Pauza.) Hana, prečo sa my nehádame? Vlastne, ja sa hádam, ja kričím a ty si stále pokojná. To je nespravodlivé. Nie je to odo mňa pekné, že som k tebe taký zlý. A ty nikdy neprotestuješ.
HANA: Dobre sa ti sedí? Nemám ti dať ešte jeden vankúš?
BORIS: Netreba. Si ku mne taká starostlivá. A ja na teba len kričím.
HANA: Mne to nevadí, mám ťa rada. (Objíme ho. Pauza.)
BORIS: Nájdi si niekoho.
HANA: Čože?
BORIS: Niekoho si nájdi, frajera s ktorým sa raz za čas vyspíš.
HANA: (Pustí ho. začne chodiť.) Prestaň, nechcem to počúvať.
BORIS: Prečo? Každý potrebuje rozkoš. To je príroda. Ja si užívam s ošetrovateľkou, keď ma kúpe, ale čo ty?
HANA: Dosť, prestaň, sviniar!
BORIS: Konečne si rozhnevaná. Teraz sa mi páčiš. Už mi išiel na nervy ten tvoj budhistický pokoj. Aspoň viem ako na teba. Ako ťa poriadne vyhecovať.
HANA: Nikdy by som to neurobila.
BORIS: Ja áno, keby som bol na tvojom mieste. Len sa to nesmie prezradiť, to je hlavné pravidlo. Ako radil jeden psychológ: zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať. Takže, ak čosi, tak zatĺkaj. Aby som o tom nevedel. Vtedy bude všetko ok.
HANA: Zmeňme tému. Nie si hladný?
BORIS: Krucinál, tak ja ti tu dávam užitočné rady do života a ty začneš o jedle. Typická ženská. Nie, nie som hladný. Poď ku mne. (Objíme ho.) Mám ťa rád. Aj keď niekedy kričím. A potrebujem ťa. Vieš to?
HANA: Áno. Aj ja ťa potrebujem, ľúbim ťa. (Pauza.)
BORIS: Žaluzie sú vytiahnuté?
HANA: Áno, mám ich spustiť?
BORIS: Ešte nie, chcem si sadnúť k oknu. Svieti slnko?
HANA: Áno.
BORIS: Akú má farbu, je červené? Zapadajúce slnko je vždy červené.
HANA: Áno, môj drahý, je červené.
BORIS: Červené slnko, cítim ho, hreje ma na tvári. Prečo ma nikdy nevezmeš von? Chcel by som ísť von nadýchať sa čerstvého vzduchu. Chcem cítiť vôňu trávy a stromov. Vezmi ma niekedy von, Hana.
HANA: Vezmem, môj drahý, vezmem, až sa zotavíš, zosilnieš, potom ťa vezmem von.
BORIS: Ale bude to skoro.
HANA: Skoro, môj drahý.
BORIS: Sľubuješ? Sľubuješ, že pôjdeme von?
HANA: Sľubujem, môj drahý.
BORIS: Daj mi ruku. (Podá mu ruku.) Tak, teraz mi je dobre. Už nebudem na teba kričať.
HANA: Oddýchni si. Nemám ti niečo zaspievať?
BORIS: Áno, prosím. Zaspievaj mi tú pieseň o tej zelenej lúke.
HANA: (Spieva.) „Zelená lúka, zelená lúka, plná kvetov, plná kvetov“… Pekne spi, môj drahý, oddýchni si… (Tma. Hudba.)

3. OBRAZ
(Na scéne je Boris a ošetrovateľka. Hádžu si loptu. Ona mu vždy povie „teraz“ a on vždy loptu chytí a hodí jej ju späť.)
BORIS: Nepôjdeme sa kúpať? Mne sa bohovsky páči vaše kúpanie.
ANDREA: Pán Boris, kúpali ste sa ráno, teraz je jedna hodina poobede. Jednoducho sa nemôžete kúpať každých päť hodín. Pozor teraz. (Hodí loptu.)
BORIS: Keď mne sa to tak páči a tykaj mi, aký pán Boris. Som jednoducho Boris a hotovo. (Hodí loptu.)
ANDREA: Vaša manželka si priala, aby som vám vykala. Teraz. (Hodí loptu.)
BORIS: A ja aj viem prečo. Žiarli. Nechce aby sme sa zblížili. Už ma to nebaví. (Hodí loptu na zem.) Všetky ženy sú rovnaké. (Pauza.) Andrea, slečna Andrea, poďme sa hrať na otecka a na mamičku.
ANDREA: Pán Boris!
BORIS: Teda, ja neviem, či by som mohol ale aspoň sa pokúsme. Za pokus to stojí, či nie. Možno sa to podarí. No, možno nie som váš typ. Ak máte zábrany a nepáčim sa vám, len to povedzte a vec bude vybavená, ja to prežijem.
ANDREA: Poviem vašej pani, aký ste, ako nevhodne žartujete.
BORIS: To nie je žart. Povedz, povedz to Hane, musíš jej to povedať, aspoň bude sranda. Trošku nabúrame tú jej karmickú vyrovnanosť. Čo povieš?
ANDREA: Hnevala by sa.
BORIS: Ale veď o to ide. Počúvaj, v tomto dome všetko stojí. Je to ako močiar. Nič sa nehýbe, vôbec nič, ja som toho prvým príkladom. Chce to trochu vzruchu.
ANDREA: Chutil vám obed?
BORIS: Á, všetky ste rovnaké, zase o jedle ako ona. Čo vám šibe? Stále jesť. Keby sa naši predkovia viacej starali o jedlo, ako o iné príjemnejšie veci, tak by sme tu vôbec neboli.
ANDREA: Nechcete aby som vám čítala?
BORIS: Chcem. Ale neskôr. V budúcom živote. Teraz sa poďme zabávať. Povedzte slovo a ja vám poviem druhé slovo, ktoré mi bude vaše slovo evokovať, čo.
ANDREA: Dobre ták… (Pauza.)
BORIS: Ale hneď, aké rozmýšľanie, kazíte hru, to musí frčať. Jedno slovo, akékoľvek, hneď prvé, čo vás napadne.
ANDREA: Stolička.
BORIS: Prsník. Ha, ha, ha.
ANDREA: Prosím vás, ako vám môže stolička evokovať prsník?
BORIS: Ako vidíte, môže.
ANDREA: Vy ste taký srandovný. Som rada, keď ste veselý, keď hovoríte žarty.
BORIS: Aj o …? Ale to nebol žart. Ponuka stále platí. Túto hru berte ako predohru.
ANDREA: Dobre, idete, ste na rade.
BORIS: Sekvoja.
ANDREA: Čo?
BORIS: Neviete, čo je sekvoja?
ANDREA: No, veľký strom?
BORIS: Správne. Ja milujem stromy. Viete o tom, že strom sa v starovekých maľbách často zobrazuje ako falický symbol, znak mužnosti, plodnosti, no naozaj. Takže sekvoja, idete.
ANDREA: Vták.
BORIS: A sme doma, chytáte sa.
ANDREA: Ja som to tak nemyslela.
BORIS: Ale povedali ste to.
ANDREA: Myslíte niekedy aj na niečo iné, ako na sex?
BORIS: Áno, na vás. Človek vždy myslí na to, čo nemôže mať. Prosím vás, Andrea, to, čo sa deje tu medzi nami, je hra. Nevinná, mierne okorenená, ale stále len hra. Aj keď netvrdím, že sa mi to nepáči. Ako váš parfum. Koko Chanell, nie? Moja žena povedala, že ste veľmi pekná. Viete, že v mojich predstavách ste ďaleko krajšia ako v skutočnosti, aj keď nepopieram, že ste krásna. Takže hráme túto hru. Viete, kedy tá hra končí?
ANDREA: Keď odídem.
BORIS: Skoro. Ale trochu neskôr. Keď ležím sám vo svojej posteli a počítam nekonečné minúty. Nemôžem zaspať a dokonca už nemám ani žiadne predstavy a vidím len tmu, tú istú tmu, ktorú vidím počas celého dňa. Ale tá tma v noci, keď nemôžem zaspať, je iná.
ANDREA: Aká?
BORIS: Prázdna a viete čo pripomína? Smrť. Bojíte sa smrti, Andrea?
ANDREA: Neviem, nikdy som o tom…
BORIS: Andrea, ja sa bojím smrti. Bojím sa tej nekonečnej prázdnoty. Ale najviac sa bojím večnosti. Veď aj nekonečná radosť sa zoči-voči večnosti musí stať utrpením a zúfalstvom, nemyslíte? A Boh… Veríte že existuje?
ANDREA: Svojim spôsobom áno. Niekto to musí celé riadiť.
BORIS: Viete kedy som prestal veriť? Po nehode a po operácii. Keď som ležal na izbe a nič som nevidel a nemohol som sa pohnúť a lekári dvakrát za deň chodili ku mne celý týždeň a stále mi hovorili, že môj stav sa zlepšuje, že čoskoro budem vidieť a chodiť, len musím byť trpezlivý a moja žena hovorila to isté. Nikdy jej to neodpustím. A potom, jedného dňa, prišla jedna pani a predstavila sa ako doktorka Hanzelová, nikdy nezabudnem to meno. Povedala, že je psychologička a ja som začal tušiť. Teda tušil som už predtým, ale teraz sa ma chytala zúfalá istota. Tri hodiny sa so mnou rozprávala, dávala mi rôzne otázky a mne sa chcelo grcať. Potom povedala, že príde aj na druhý deň a ja som jej povedal, že už nemusí. A za tri dni som išiel domov. To je všetko.
ANDREA: Je mi to ľúto.
BORIS: Aj mne. Choď do zadku, Andrea.
ANDREA: Ja…
BORIS: Prepáč.
ANDREA: Nie, vy prepáčte.
BORIS: Toto vás v škole asi neučia, riešiť takéto situácie. Ozaj, čo vaše… a už som ti začal vykať, čo mi šibe? Čo tvoje štúdium, Andrea?
ANDREA: Dobre. Ešte ma čakajú dva semestre a budem Mgr.
BORIS: A stále budeš umývať zadky.
ANDREA: (Smeje sa.) Stále.
BORIS: Nie, počkaj, ale to musíme potom nejako osláviť, čo?
ANDREA: No, musíme, ale až o rok.
BORIS: Ak dožijeme. Ako hovorievala moja mama. (Pauza.) Andrea, poď sem bližšie ku mne, daj si ku mne stoličku a sadni si, chcem cítiť tvoju vôňu.
ANDREA: Nemám vám čítať?
BORIS: Nie, teraz nie, chcem niečo silnejšie. Moja žena mi zvykne spievať, ale ty nespievaj, len ticho seď a dýchaj. Chcem počuť tvoj dych a cítiť tvoju vôňu. Tak, teraz je to dobre, Andrea. Skús len tak sedieť a nič nerobiť, urob to pre mňa. Budem ti za to veľmi vďačný.
(Tma. Hudba.)

4.OBRAZ
HANA: (Vyjde zľava, ide vpravo otvoriť dvere.) Ahojte, poďte ďalej.
SOŇA: Ahoj zlato, vyzeráš hrozne.
HANA: Áno?
SOŇA: (Bozká ju.) Nie, to bol žart. Vyzeráš skvele. Kde je?
HANA: Je vedľa.
SOŇA: Aha. Viktor, poď dovnútra a zahoď už tú cigaretu.
VIKTOR: Veď som vnútri. Moja žena ma nikdy nezabudne dirigovať. Dokonca ani na návšteve. Ahoj Hana. (Pobozká ju.)
HANA: Ahoj. Som rada, že ste prišli.
SOŇA: Niekto na teba musí dávať pozor, keď sa niekedy správaš ako…
VIKTOR: Ako čo? No len to dopovedz. Hana, teraz vidíš modelovú situáciu začínajúcej hádky. Soňa môžeš. (Hane.) Daj ho do chladničky. Je to originál šampanské, tak opatrne. Bolo dosť drahé, nech ti nevypadne.
SOŇA: Idiot.
VIKTOR: Len si uľav. (Hane.) Takto sa zabávame. Doma sa, pravdupovediac, nikdy nenudíme. Čo som to chcel? Aha, kde je náš oslávenec?
HANA: Je vedľa. Ideš za ním? My zatiaľ so Soňou dorobíme večeru. Pomôžeš mi?
SOŇA: Samozrejme, čo pripravuješ?
HANA: Pečenú kačku na víne a zeleninový šalát s olivami. Treba ešte pokrájať zeleninu.
SOŇA: Výborne, poďme na to.
VIKTOR: A ja sa presuniem vedľa, dámy. Koľko vám to bude trvať?
SOŇA: Prečo sa pýtaš?
VIKTOR: Zamýšľam s našim oslávencom hodiť partičku šachu. Na rozohriatie takpovediac, čo?
HANA: Spokojne si dajte šach. My musíme ešte urobiť aj jednohubky. Však Soňa? Tak 20 minút a bude to.
VIKTOR: Ok. Budem vedľa. Zatiaľ čaute. (Odíde.)
SOŇA: Tak ideme?
HANA: Počkaj, ja som už všetko pripravila.
SOŇA: Áno?
HANA: Prepáč, ale chcela som byť s tebou sama. Ja, potrebujem sa vykecať. A neviem či na to neskôr bude čas. Dnes sa potrebujem riadne opiť. Preto som sa chcela s tebou najprv porozprávať, kým som triezva. Dáš si víno?
SOŇA: Trochu bieleho.
HANA: Počkaj prinesiem. (Vedľa.) Vieš, chceli sme urobiť takú malú oslavu, nič veľké, vlastne Boris to chcel. Dokonca nechcel pozvať ani svojich rodičov. Verila by si tomu? (Vyjde. Nesie na tácke štyri poháre s vínom.) Nech sa páči.
SOŇA: Ďakujem. No, to sa celkom ľahko dá pochopiť. Na zdravie.
HANA: Na zdravie. Niekedy mám pocit, že by najradšej oslavoval len so svojou ošetrovateľkou a vo vani.
SOŇA: Ešte chodí k nemu tá malá, chutná.
HANA: Je do nej úplný blázon.
SOŇA: Nevadí ti to?
HANA: Prečo, veď nerobia nič zlé a Boris je s ňou veselý. So mnou sa nikdy tak neteší, nikdy nie je taký uvoľnený ako s ňou. Možno by mi to malo trochu vadiť, ale… Proste nevadí. Aj on, aj ja, veľmi dobre vieme, že musíme spolu žiť, že sa potrebujeme, aj keď to nie je vždy ľahké. Ale polovicu jeho bremena nesiem s ním a robím to rada. Svojim spôsobom ma to napĺňa. Chcela by som pre Borisa urobiť viac, ďaleko viac. Len neviem ako.
SOŇA: Úplne stačí, že sa oňho staráš. Aj tak sa ti trochu divím.
HANA: Prečo?
SOŇA: Preto. – Hana, je to strašná záťaž starať sa o takto postihnutého človeka. A uniká ti život. Mohla by si ešte všeličo zažiť, dokázať. Dnes existujú rôzne ústavy a sanatória, peniaze máš, mohla by si si to dovoliť.
HANA: Boris nikdy nepôjde do ústavu. Ak tak po mojej smrti. To ti prisahám.
SOŇA: No, tak to sa mi už zdá, prepáč Hana, trochu…
HANA: Nemali sme sa o tom vôbec baviť.
SOŇA: Na zdravie.
HANA: Na zdravie.
VIKTOR: (Vojde aj s Borisom v kresle, ktorého tlačí pred sebou.) Keď nejde hora k mohamedovi… Nám je vedľa smutno a vy si tu popíjate.
HANA: Už je všetko hotové.
VIKTOR: Tak rýchlo, fajn. My máme s Borisom rozohranú partičku šachu.
SOŇA: Boris, drahý, ahoj.
BORIS: Ahoj, Sonička.
SOŇA: Držíš sa.
BORIS: Ide to, zo dňa na deň.
HANA: Tak si pripijeme, čo? Tu sú poháre. Viktor, Boris.
BORIS: Ďakujem.
VIKTOR: Na zdravie oslávenca.
SOŇA: Na zdravie.
HANA: Na zdravie.
BORIS: Na zdravie a ďakujem vám, že ste prišli.
VIKTOR: Slušné víno, to je rizlink? No a my pokračujeme. B6 E7.
BORIS: C3 F7.
VIKTOR: Á, pokus o výpad. D2 D4
SOŇA: Tak toto nikdy nepochopím, bez figuriek a šachovnice.
VIKTOR: Všetko je tu, v hlavičke, moja drahá. – Súper chvíľu premýšľa…
BORIS: F4 E6. Šach, ty moja hlavička, ideš.
VIKTOR: Hups, čo včul?
SOŇA: Je veľká škoda, že nemáte deti.
HANA: Ja si myslím, že je to dobre. Môžem sa viacej venovať Borisovi.
BORIS: Chcem prestať vnímať čas. Prestať sledovať svoje nádychy a výdychy.
VIKTOR: Áno, ja tiež. H7 B4.
HANA: Vieš, Boris ma nahovára, aby som si niekoho našla. Myslím, že sa chce takto odo mňa odpútať. Nedokázala by som sa zapliesť s iným mužom. Už nie. A pritom mám pocit, že ho strácam, zo dňa na deň, stále viac a viac.
BORIS: A teraz frontálny útok.
VIKTOR: Už sa trasiem.
BORIS: C4 F8.
VIKTOR: Aj jaj jaj jaj, mamička…
SOŇA: Ja by som takto žiť nedokázala. Aj ja mám Viktora rada, dokonca veľmi rada, hoci má mnoho chýb, ale keby sa mu niečo stalo, tak by som to, prepáč, riešila ináč.
VIKTOR: Moja odpoveď pane je: A2 A4. Ha ha ha.
HANA: Chcem byť jeho očami. Chcem byť jeho ústami. Chcem byť v jeho srdci. Chcem cítiť jeho myšlienky vo svojej hlave. Chcem sa doňho celá ponoriť. Chcem v ňom umrieť.
SOŇA: Bože, ty potrebuješ sex. Akútne.
VIKTOR: Nešiel by si si vyraziť, ako za starých čias? Pamätáš sa na tú blondýnku a jej kamarátku z konferencie v Amsterdame?
BORIS: G2 F4. Neviditeľný Boh. Kým som videl, nevidel som ho. Teraz, keď som slepý, vidím ho veľmi zreteľne. Ani to nie je ťažké, stačí iba myšlienka, povedať si „chcem“ a už je tu, pred mojim vnútorným zrakom. Ten mi slúži vynikajúco. Chcem, a už je tu. Boh sa rodí v mojej hlave. Chápeš?
VIKTOR: Hlúposti. Boh. D5 D7. Garde.
HANA: Milujem ho do krajnosti a zároveň ho strašne nenávidím. Milujem ho, pretože je taký zraniteľný. Je ako dieťa, neschopné vykonať jednoduchý pohyb.
SOŇA: Musíš byť veľmi silná. Povedz, kde čerpáš energiu? Cvičíš jogu, alebo si sa dala na náboženstvo, uverila si v Boha?
HANA: Mojim náboženstvom je láska, láska k Borisovi.
SOŇA: Láska, veď aj ja ľúbim, milujem, ale všetko s mierou.
HANA: Pravá láska nepozná hranice.
SOŇA: Prepáč, ale nie je to fanatizmus? Veď takto sa môžeš zničiť.
HANA: Láska je nezničiteľná.
SOŇA: Hm, áno, asi máš pravdu, ja som k tomu ešte nedospela. Láska, nezničiteľná, áno, môže byť.
BORIS: D3 C8. Šach mat.
VIKTOR: Kurva!
HANA: Viem, že to bude znieť hrozne, ale radšej by som ho zabila, ako by som ho mala stratiť. (Pomaly tma.)

KONIEC UKÁŽKY

Ak by ste mali záujem o celý text hry, pošlite nám e-mail na adresu vrana@vrana.sk.
My vám potom pošleme platobné údaje: číslo účtu, sumu na zaplatenie a variabilný symbol.
Po zaplatení vám pošleme e-mailom celý text hry vo formáte PDF.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *