Jablko na streche

OBSAH: Hra „Jablko na streche“ je symbolická dráma – komédia. Dej hry sa odohráva v noci, na streche výškovej budovy. Ako už názov napovedá, naši hrdinovia sa postupne dopracujú k istému poznaniu, ktoré môže byť nielen pekné a radostné a to trvá len chvíľu, ale po ňom nasleduje vytriezvenie a napokon bolesť a utrpenie. Hrdinami príbehu sú stredoškoláci, šestnásťroční tínedžeri, dve dievčatá – Dana a Eva a ich spoločný kamarát z vedľajšej triedy – Dušan. Dievčatá sa akoby náhodou stretnú na streche. Dana je nešťastná, lebo sa s ňou Dušan rozišiel, Eva ju utešuje. Zatiaľ je to všetko nevinné až banálne. Situácia sa zdramatizuje, keď sa na streche nečakane zjaví Dušan. Dana je hotová. Eva preberie iniciatívu a zostane sama s Dušanom. Tu po prvý krát zistíme, že Eva hrá falošnú hru, keď koketuje s Dušanom. Potom prichádza Dana. Keď ju Dušan ubezpečuje o svojej láske, Dana je v siedmom nebi. Potom sa spolu pomilujú. Konflikt však nenechá na seba dlho čakať. Primitív a psychopat Dušan vytasí list, ktorý dokazuje Evinu falošnosť. Eva prichádza a nasleduje konfrontácia. Eva priznáva konšpiračný plán a intrigy so zámerom ublížiť Dane. Eva vyčíta Dane, že zapríčinila jej rozchod s Martinom a že celý plán zosnovala so zámerom pomstiť sa jej. Keď sa tak napokon stalo, Eva necíti radosť, ale cíti veľkú bolesť. Danin hnev sa obráti proti Dušanovi a po jeho atakovaní sa Dušan akoby mení na diabla, ktorý chce, v zúrivom ošiali, zhodiť obidve dievčatá zo strechy. Eva prosí Danu o odpustenie a Dana sa modlí k Bohu o záchranu. V poslednom okamihu, keď sa už schyľuje k tragédii, kedy Dana visí zo strechy a Dušan ju chce udrieť, zrazu zaznie silný hlas triedneho učiteľa, ktorý dievčatá zachráni. Dušan skrotne, je spacifikovaný. Všetko sa opäť dostáva do nevinných, školáckych koľají: napomenutie, žiacke knižky, oznámenie rodičom a doučovanie. Napokon sa všetci traja spolu s učiteľom vyberú so spevom domov. Už zase sú to malí, neposlušní usmrkanci. Hra na dospelosť sa skončila.

ROZSAH: 24 strán

OBSADENIE: 2 ženy, 2 muži,

ŽÁNER: komédia

OSOBY:
E – žiačka strednej školy, spolužiačka D
D – žiačka strednej školy, spolužiačka E
Dušan – žiak strednej školy, chodí do tej istej školy ako E a D, ale do vedľajšej triedy
triedny učiteľ – starší, distingvovaný pán, konzervatívny – ”stará škola”, triedny učiteľ Dušana

UKÁŽKA HRY

l. OBRAZ

(Diváci sedia v hľadisku, opona je zatvorená, v sále je tma. Z ticha začína znieť zvuk zlovestne skučiaceho vetra. Opona sa pomaly otvára a odkrýva nám panorámu veľkomesta. Mesto sa pomaly prebúdza do dynamického nočného života. Po chvíli sa na scéne zjaví D. Na chrbte má školskú tašku. Pomaly, opatrne, ide dopredu.)

D: Aký je tu čerstvý vzduch. Myslím, že to bol dobrý nápad. – A nebo, posiate hviezdami – krásny svietiaci koberec. (Dáva si dole tašku.) Ako bezstarostne si svietia. – A mesiac ich stráži, aby nespadli dolu, do sveta nenávisti… Ježiš…!
(Pauza. Na scéne sa zjaví druhá postava. Je to E. Je bez tašky.)
E: Aký je tu čerstvý vzduch. Myslím, že to bol dobrý nápad. A nebo, posiate hviezdami – krásny svietiaci koberec. Ako bezstarostne si svietia….
D: Je tam niekto? – Zvláštne. Akoby som počula… seba. Možno je to svedomie, ktoré…
E: Áno…?! Niekoho mi pripomína. – Nie, to nemôže byť ona… Čo ak predsa… Dana, si to ty?
D: Tak predsa to nie je svedomie. – Áno, som to ja. – Eva…! – Eva, nestrácaj sa!
E: Áno…! – Daná…! – To som ja! – Idem za tebou. – Ách, nie!
D: Čo je? – Eva!
E: Neviem. – Je mi zle.
D: Nedívaj sa dolu, rozumieš, nedívaj sa dolu! – A poď! – Poď dopredu, Eva! – Pomaly poď!
E: Ja sa bojím! Vrátim sa späť!
D: Nie, poď ku mne, neboj sa, pomaly poď!
E: Mám strach. – Jááj…!
D: Eva, Eva! … Vieš čo, mysli na niečo. Mysli na niečo príjemné!
E: Príjemné?!
(Krátka pauza. D tuho premýšľa.)
D: …Na školu! – Eva, mysli na školu! – Spomeň si, ako ťa raz slovenčinárka vyvolala, lebo si myslela, že zase nebudeš pripravená, ale ty si všetko vedela a ona ti potom musela dať jednotku…
(Krátka pauza.)
E: Hm, už je to lepšie, ďakujem ti.
D: Ešte kúsok, výborne… no vidíš… Ahoj.
E: Ahoj. – Dlho sme sa nevideli.
D: Áno, naposledy poobede v škole. (Pauza.)
E: Počúvaj, Dana, čo tu vlastne robíš?
D: Ale nič, len tak.
E: Nie si otvorená, Dana.
D: A ty prečo si sem prišla?
E: Ja… ja… som si sem prišla chytiť holuba na raňajky.
D: Holuba?
E: Áno, holuba na raňajky.
(Pauza. Zrazu sa obidve začnú smiať. Postupne smiech slabne. Objímu sa.)
D: (Stále v objatí.) Som rada, že mám kamarátku, ktorá vie aj vážne veci podať veselo. – Nikdy by ma nenapadla, taká vtipná metafora na pomenovanie…
E: Nehovor to slovo!
D: Prečo, bojíš sa ho?
E: Neviem. – Človek by nikdy nemal spáchať takú vec.
D: Ani keď je veľmi nešťastný?
E: Ani vtedy.
D: Videla si dneska Ivetu, čo mala oblečené?
E: Dana prestaň! – Veď sme si povedali, že sa o nej nebudeme rozprávať.
D: Ale ja sa chcem o nej rozprávať. – Ja sa musím o nej rozprávať, rozumieš?! – Tebe žiadna kamarátka neprebrala chalana. – Nechápeš to?! – Ja musím, musím, musím, musím!
E: Dana, sadni si, Dana! – Poď sem! – Nechoď tam! – Spadneš, Dana!
D: Nechaj ma! – Ty ma nechceš počúvať!
E: Ale chcem ťa počúvať. Len nechcem, aby si trpela.
D: Trpela, trpela, trpela, trpela… (Zrazu sa zastaví, chvíľu stojí bez pohnutia. Náhle začne, veľmi nečakane a veľmi hekticky, tancovať. Taktiež zanôti.) Common barbie girl, in a barbie world, in a plastic, its fantastic – common barbie girl, in a barbie world, in a plastic, its fantastic – Common barbie… (E. s úžasom pozerá na D.)
E: Daná! Daná! (D prestane tancovať.) Dana, počkaj, idem ku tebe. – Nehýb sa. – Seď opatrne. – Hlavne sa nehýb. Nehýb sa! – Tak, už som tu. – Dana, neplač. – Iveta je krava. – A Dušan je debil.
D: Dušan nie je debil. – Dušan je fajn chalan.
E: Dobre, tak je fajn chalan. Poď, vrátime sa na miesto, tam kde sme sedeli, poď.
D: Nejdem, choď tam sama.
E: Poď, vravím ti, poď! Dana! – Dana, neľahaj si, neľahaj si na zem, Dana! – Postav sa, Dana!
D: Nechaj ma! – Choď domov, nechaj ma tu!
E: Dana, postav sa! – Postav sa!
D: Common barbie girl, in a barbie world, in a plastic, its fantastic…
E: Dana, okamžite sa postav a poď so mnou!
D: Common barbie girl, in a barbie world, in a plastic, its fantastic… (Etc.)
(E sa pozerá na D, potom náhle, veľmi nečakane a veľmi silno, jej vylepí zaucho. D prestane spievať, posadí sa a prekvapene sa pozerá na E. E sa takisto veľmi uprene pozerá na D.)
E: Prepáč, ale musela som to urobiť. – Postav sa a poď so mnou!
D: Dobre.
E: Tak, chyť sa ma pevne a poď za mnou. – Opatrne.
D: Čo by som si bez teba počalá, čo by som si bez teba počalá…!
E: Nehulákaj! Nehuč! – Čo ti šibe?! – Tak. Sadni si! – Sadni si!
D: Sadám si, sadám si…
(D si pomaly sadne. E si sadne vedľa nej.)
E: Ja by som ťa najradšej zabila!
(D pozerá dopredu.)
D: Odpusť.
E: Mohla si spadnúť, a ja s tebou! – To by sa ti páčilo, hej?!
D: Páčilo. – Odpusť.
E: Tak čo? Čo bolo dnes v škole? Povieš mi ? (Pauza.)
D: Bolo to cez veľkú prestávku, po tej fyzike… Išla som na chodbu… že sa tam s ním stretnem… On… stál na konci chodby… a tak zvláštne sa usmieval, ale ja som si to vtedy neuvedomila… lebo ja som sa mu nepozerala na tvár. – Zaujala ma jeho…
E: Čo?
D: …jeho …desiata.
E: Desiata?
D: Áno, desiata. – Malo ma už vtedy napadnúť, že to niečo znamená. Dušan si vždy nosil do školy taký tenký chlieb, zabalený do servítky. Teraz mal ale zlepené dokopy dva hrubé krajce a mal to v takom mikroténovom vrecku… Nikdy si takú desiatu nenosil. A ja som išla ako zhypnotizovaná po tej chodbe, a približovala som sa k nemu. Stále s pohľadom na tú desiatu, no a potom som si zrazu všimla, že on má tie desiate – dve. – Zaujíma ťa to?
E: Áno, pokračuj.
D: No, takže, v jednej ruke mal tú svoju desiatu a v druhej mal tú cudziu. – Vtedy som ešte nevedela koho, teraz to už viem.
E: No áno – Ivetinu.
D: Počkaj, nepredbiehaj. – Tak som teda prišla bližšie k nemu, že mu niečo poviem, a vtedy som zbadala – asi tri metre od neho – Ivetu.
E: Áno.
D: Stála tam, s niekým sa rozprávala, a keď som prišla úplne blízko, tak som si všimla, bol to len okamih, sekunda, ako sa Iveta pozrela najprv na tú svoju desiatu, čo držal Dušan v ruke a potom aj na Dušana a usmiala sa. – A Dušan sa zasa pozrel na Ivetu a tiež sa usmial.
(Pauza.)
E: A si si istá, že to bola Ivetina desiata?
(Pauza.)
D: A koho by to mohla byť?
(Pauza.)
E: Ježiš, Dana, ty si sprostá!
D: Čo?
E: Si sprostá, Dana! – Veď to všetko môže byť len výplod tvojho chorého mozgu, tvojej bohatej fantázie a obrazotvornosti.
D: Myslíš?
E: No samozrejme! – Prestávka, chodba, jedna desiata, druhá desiata… – Veď to je všetko nezmysel. – Choď za Dušanom, porozprávaj sa s ním, všetko si spolu vyjasnite. – Bola si s Dušanom po tej veľkej prestávke?
D: Nie, veď to je práve to, Eva, že nie! – Čakala som, že sa po tej veľkej prestávke za mnou zastaví, že sa porozprávame…
E: Dani… neplač… to sa urovná… neplač… Nechceš vreckovku?
D: A máš?
E: Mám. – A je čistá. – Tu máš.
D: Díky. (Utiera si nos. Vysmrká sa.) Som rada, že mám aspoň teba – dobrú kamarátku, ktorej sa môžem vyrozprávať. – Nevadí ti to?
E: Vôbec. – Nie! – Čo si hlúpa?!
D: Je to asi celé osud, že sme sa tu takto stretli. – Možno, že by som už bola niekde na chodníku, rozpleštená, ako zhnitá paradajka.
E: Ale nehovor tak. – Všetko sa dá vyriešiť. – Zajtra pôjdeš pekne krásne za Dušanom a porozprávaš sa s ním. – A ak chceš, pôjdem s tebou.
D: Ježiš, Eva, ty si ozajstná dobrá kamarátka. – Ja si ani nezaslúžim takú dobrú kamarátku.
E: Ale prestaň.
D: Nie, musím ti to povedať. Pamätáš sa, pred dvoma týždňami, keď si ešte chodila s Martinom, a potom ste sa zrazu tak náhle rozišli… – Ja som mala s Martinom vtedy jeden rozhovor, o tebe, vieš… – A potom …
E: Áno…
D: Ja som nevedela, čo mám robiť, stále som mala pochybnosti, či to nie je moja vina, že ťa Martin tak hnusne odkopol… Aj som sa ti chcela priznať… bála som sa…
E: Ja som to vedela, Dani.
D: Ty si to vedela, Ježiš, celý ten čas?!
E: Áno.
(Pauza. D sa postaví a začne chodiť.)
D: Evi, ja…
E: Nie, už o tom nehovor. – Proste som sa s Martinom rozišla a hotovo. – To sa už nezmení. – Tak isto, ako sa nezmení, že ty si sa rozišla s Dušanom.
D: Dušan, Dušan… (Sadne si opäť vedľa E.) Stále musím na neho myslieť. Stále čakám, že sa stane zázrak… Evi, môžem sa ťa niečo opýtať?
E: Môžeš.
D: Milovali ste sa s Martinom? – Vieš, ako to myslím.
(Pauza.)
E: Myslíš sex? (D prikývne. Pauza.) Áno, robili sme sex. – Niekoľkokrát.
(Pauza.)
D: A aké to bolo? – Teda, ak sa ti chce o tom rozprávať.
E: No, moc sa mi nechce, teraz, keď už spolu nechodíme…
D: Tak nehovor nič.
E: Nie, počkaj, poviem ti to.
D: ???
(Pauza.)
E: Bolo to odporné!
D: Ježiš!…
(E sa postaví a začne sa smiať.)
E: Ale nie, nie, neľakaj sa. – Počkaj, poviem ti to. (Pauza.) Bolo to úžasné!
D: Áno…?
E: Bolo to… ako búrka… ako keď prší a… Nie, to nie je dobré prirovnanie… Bolo to… nikdy som nič podobné nezažila… A pritom je to vždy iné… Cítiš ho. Jeho plecia, jeho brucho, tlačíš sa naňho prsiami, cítiš, tak veľmi ho cítiš…
D: Ježišmária!…
E: …ruky… nohy… nohy máš prepletené s ním… a cítiš, cítiš ako… je celý v tebe… (Pauza.) Bolo to pekné.
D: Vieš, ja mám aj trochu strach, keď to bude prvýkrát…
E: To nemusíš.
D: Nie?
E: Nie.
D: Vieš, ja som si myslela, že prvý krát to bude s Dušanom, a teraz… tá Iveta…! – Nevieš si predstaviť, ako ju nenávidím…
E: O Ivetu sa postarám ja.
D: Ty by si to urobila?
E: No a. Vieš čo, idem sa vyčúrať. Tu ma počkaj a – žiadne hlúposti!
D: Neboj sa. Už choď.
(Pauza.)
E: Dobre, ale budem ťa sledovať.
D: Ako chceš. – Veď keby som chcela skočiť, tak mi v tom aj tak nezabrániš.
(E odíde dozadu, ale stále sa rozprávajú.)
E: Myslíš?!
D: No a ako by si mi v tom mohla zabrániť? – Takto by som sa rozbehla a…
(Pauza.)
E: Asi som si nezobrala papier.
D: (Dlhá pauza. D chodí po streche a pozoruje dianie dolu v uliciach. Pozerá dozadu smerom k E.) Čo tam tak dlho robíš? (Pauza.) Eva! (Pauza. Hlasnejšie.) Eva! (Chce ísť za ňou, ale zrazu zozadu k nej beží E.)
E: Nekrič! – Neziap! – Ticho!
D: Čo je?
E: (Ťahá D nabok.) Niekto sem ide.
D: Kde?
E: Tam za tým múrom. – Nevidela som ho dobre. – Myslím, že mal čierne vlasy – chlap – akurát sa šplhal po rebríku. – Čo urobíme?
D: Čo ja viem. – Schováme sa. – Počkáme, kým odíde preč.
E: Poďme hentam.
D: Kam?
E: Hentam, za ten transformátor.
(Odchádzajú. D sa zastaví.)
D: A keď neodíde?
E: Čo by neodišiel. – Počkáme a hotovo. – Len poď rýchlo. – Už tu bude.
D: Dobre, idem.

2. OBRAZ

(Pauza. Fičanie vetra. Vzadu sa zjaví mužská postava a pomaly ide dopredu. Je to Dušan. Vpredu sa zastaví, zhlboka sa nadýchne a pozrie na oblohu.)

Dušan: …Do riti, to je zima! – To je zima. (Začne chodiť a rukami sa zohrievať.) Tristodeväťdesiatdeväť poschodí. A všetkých dvanásť výťahov pokazených.- Dušan si dobrý… Tristodeväťdesiatdeväť – a všetky záchody zamknuté. (Pauza. Zastaví sa.) Nemal som piť ten štvrtý sprite. (Chodí. Ide na okraj strechy, pozerá dolu.) Do riti! – To je bohové! – Bohové miesto! – Mať tak ostreľovačku… pic, pic, pic ho… Héj, debili! – Keby ste vedeli, ako tu je dobre. (Pauza.) Ale zima, do riti! – A nie je tu záchod. – Že by som to pustil dolu – takú malú spŕšku… Niekto by sa čudoval: “aký teplý dáždik dnes poprchá.” (Smeje sa.) Raz, dva, tri, štyri… (Sadne si.) Ináč, má to grády. Včera som ešte chodil s Danou, v škole som si začal s Ivetou, a keď som prišiel zo školy domov, našiel som v taške odkaz. – Nejaká Eva. – Som zvedavý, čo to bude zač, lebo tieto dve nie sú nič moc. – I wanna feel you! – I wanna feel you now! – Common barbie, let´s go party, right now! (Vytiahne obálku, číta.) O ôsmej večer, na streche najvyššej budovy v meste. Otvoriť až na mieste a spolu prečítať. – Tri výkričníky a podpis: Eva. – Ale ktorá? – Uvidíme. (Postaví sa a začne chodiť.) Common barbie, let´s go party… (Sadá si, rozlepuje obálku a číta.) Keď prečítaš tieto slová, stane sa niečo strašné. – Strašné, veľké a krásne. (Prestane čítať.) To víš, že jo, holka zlatá! (Ďalej číta.) Niečo veľmi hrozivé! (Nečíta.) No a tomuto nerozumiem: “Ach to nebo, posiate hviezdami – krásny svietiaci koberec. Ako bezstarostne si svietia. – A mesiac ich stráži…To čo je za debilinu?! (Vráti list do obálky a obálku si dá do vrecka.) Do riti, to je zima! – Už to nevydržím. – Musím ísť. – Dúfam, že nepríde práve teraz. – To by som neprežil. (Ide dozadu. Kričí.) Imidž je nanič, nasleduj inštinkt, počúvaj smäd!… (Vzadu sa zastaví, chrbtom k hľadisku, rozopína si rázporok a začína močiť.) Ááá!
(E a D vybehnú zboku a pozerajú na Dušana.)
D: Čo tam robí?
E: Čo asi – ští.
D: Kto to môže byť?
E: Čo ja viem? – Možno nejaký úchylák. Jedného som raz videla v parku, keď som bola malá.
D: A nebála si sa ho?
E: Zo začiatku áno, ale potom som si zvykla. – Nosil mi cukríky a žuvačky. – Skamarátili sme sa.
D: Čo tam tak dlho robí?
E: Čo ja viem? Choď sa pozrieť, ak si zvedavá.
D: Podľa mňa, hento nie je úchylák. Vieš čo, idem sa naňho pozrieť.
E: A načo?
D: Som zvedavá. – Možno je z našej školy.
E: Vykašli sa naňho.
D: Nie, chcem sa ísť naňho pozrieť.
E: Dobre, choď, budem ťa istiť.
D: Idem. Drž mi palce.
(D sa pomaly zakráda k Dušanovi. E ju sleduje. D sa zastaví asi tri metre od Dušana. Zrazu sa otočí a po špičkách beží k E.)
D: Eváá!
E: Čo je?
D: To je strašné! – To nie je úchylák, to je Dušan! – Poznala som ho podľa nových riflí, čo mal dnes v škole oblečené!
E: Čože?!
Dušan: (Nahlas, mohutne deklamuje.) … A mesiac ich stráži, aby nespadli dolu, do sveta nenávisti, do sveta lží – ó – keby tak aj mňa, keby tak aj mňa – ó…
E: Áno, je to on! – Podľa hlasu je to on. – Čo to hovoril?
D: Nerozumela som. – Fúkal vietor.
E: Čo budeme robiť?
D: Ja neviem.
E: Načo sem prišiel?
D: Ja neviem.
E: Vedel Dušan, že tu budeš?
D: Ja neviem.
E: Teraz si nesadaj, postav sa! – Niečo musíme vymyslieť.
D: Ja neviem.
E: Neseď teraz, premýšľaj, môže sa každú chvíľu vrátiť.
D: Ja neviem.
E: Vieš čo, choď sa schovať a ja sa s ním porozprávam. Potom ťa zavolám a nechám vás osamote. – Dobre?
D: Ja neviem. – Ako myslíš.
E: Choď už, choď!
(D odíde, ale hneď sa aj vráti.)
D: Evi, ďakujem ti. – Ty si moja najlepšia kamarátka. – Čo by som si bez teba počala. – Bez takej kamarátky…
E: Drž už hubu a vypadni!
D: Dobre.
(D odíde zo scény. Dušan po chvíli domočí, zapne si rázporok a vracia sa späť dopredu. Popiskuje si. Asi tri metre od E sa zastaví.)
E: Ahoj.
Dušan: Jéj, do riti… nevieš sa ohlásiť? – Vystrašila si ma.
E: Veď som povedala – ahoj.
Dušan: Hm. – Ahoj. (Pauza.) Ty chodíš do béčky, čo?
E: Áno.
Dušan: A voláš sa Eva, čo?
E: Áno. – Dostal si môj odkaz?
Dušan: Ináč by som tu nebol. – Takže do béčky. – A triednu máte…
E: Vráblovú.
Dušan: Hm. – Aj nás učí… Veď poď bližšie ku mne. – Čo sa ma bojíš?
E: Nie, prečo? (Podíde k nemu.)
Dušan: Čau, ja som Dušan.
E: Eva, čau. (Pobozkajú sa a začnú sa smiať.) Ale je tu zima, čo?
Dušan: No, do riti, riadna.
(Pauza.)
E: Máš to?
Dušan: Čo? – Jáj, hej. – Tu je to. – Na.
E: Dúfam, že si to nečítal?
Dušan: Nie, čo si.
(Pauza. E sa pozerá striedavo na obálku a na Dušana.)
E: Čítal, lebo je to rozlepené.
Dušan: To sa mi rozlepilo vo vačku.
(Pauza. Začnú sa obaja smiať.)
E: Dobre, ja aj tak viem, že si to čítal, ale to nevadí. Teraz ti to prečítam ja. – Počúvaj.
(E sa postaví asi dva metre od sediaceho Dušana. Keď začne E čítať list, Dušan sa pomaly postaví a začne okolo E krúžiť. Osmelí sa, príde k nej bližšie a zozadu ju objíme. E stále pomaly číta. Dušan pracuje rukami a hryzie E na krku. E zadržiava smiech.)
E: (Dočítala.) Tak čo?
Dušan: (Stále objíma zozadu E.) Nič, perfiš.
E: Páči sa ti to?
Dušan: Jasné. (Pauza. Dušan sa odlepí od E a začne sa rozcvičovať. Boxuje.) Do riti, tu je zima. Načo sme sem vlastne išli?
(Pauza.)
E: Poď si sem ku mne sadnúť. – Spolu sa zohrejeme.
Dušan: Môžem takto?
E: Môžeš. – Je to lepšie?
Dušan: Áno, výborne. – Len ma neťahaj za uši, to neznášam.
E: A ty ma zase nehryz do stehien.
Dušan: Dobre, sľubujem, nebudem.
(Obidvaja sa smejú. Pauza.)
E: Vieš čítať z ruky?
Dušan: Čo myslíš, ako osud?
E: Podaj mi ľavú ruku. (Dušan jej podá ruku, E si ju obzerá a hladká ju.) Hm. – Vieš čo znamená táto čiara?
Dušan: Čo?
E: Že budeš najskôr veľmi nešťastný, a potom… Potom ale, že nájdeš šťastie. – Veríš tomu?
Dušan: Verím. – Na to nemusím vedieť čítať z ruky. – Stačí mi, keď zleziem odtiaľto dolu a keď tento rok neprepadnem z fyziky. – Do riti!
E: (Smeje sa.) Vráblová vás dusí, čo?
Dušan: No, taká… Prepáč, chcel som zanadávať.
E: Mne to nevadí, môžeš na ňu nadávať. – Kľudne povedz, že je pizda! – Aj mne robí problémy.
Dušan: Poznáš toto? Iwanna feel you, I wanna feel you now… (Etc.)
(E sa pridá. Spolu tancujú, potom sa objímajú a dlho a náruživo bozkávajú.)
Dušan: Dobre sa bozkávaš. – S kým si chodila pred tým?
E: S Martinom.
Dušan: Hmh. (Znova sa krátko, ale o to náruživejšie bozkávajú.) Poď, ideme dolu!
E: Nie.
Dušan: Čo nie? – Poďme dolu, nebudeme tu mrznúť!
E: Nie, nemôžeme ísť dolu.
Dušan: Prečo nie? – Si normálna?
E: Preto, že je tu jeden problém.
Dušan: Problém?
E: Problém, ktorý sa volá – Dana.
Dušan: Dana, aká Dana?
E: No Dana, moja spolužiačka. – Čo si s ňou chodil.
(Pauza.)
Dušan: Jáj, už viem. – No a čo? – Čo je s ňou ?
E: Nič. – Iba to, že je tu. – Hentam vzadu na mňa čaká, a chce sa s tebou rozprávať.
Dušan: Čože?! (Pozerá najprv dozadu, potom na E. Začne sa prechádzať.) Do riti, doriti, do riti, ja som to tušil! (Zastaví sa.) Odchádzam!
E: Nie, teraz nemôžeš odísť, všetko by si pokazil. – Musíš sa s ňou rozprávať. – Musíš!
Dušan: Dobre, OK, to zvládnem. – I wanna feel you…
E: Tu máš, (Dáva mu obálku s listom.) toto dobre schovaj. – Hneď ju zavolám. – A my sa stretneme zajtra v škole. – Ale buď opatrný. – Všetko musí byť tak ako predtým. – Po veľkej prestávke ti nechám zase odkaz. – Bude schovaný v hydrante – na chodbe vedľa zborovne. – Tam sa dozvieš, čo ďalej… – s nami.
Dušan: OK! – Si fajn.
E: Aj ty.
Dušan: Si perfektná.
E: Aj ty.
Dušan: Už choď.
E: Idem. (Vykročí, ale hneď sa zastaví.) Aj tak ťa mám rada. (Pauza. Dušan k nej podíde. Dušan jej dá rýchly, vášnivý bozk. Rukami ju odstrčí, pošle dozadu. E sa ešte rýchlo vráti.) Povedz jej, že s Ivetou si skončil. – Ale o nás jej nehovor.
Dušan: Ok. Čau! (E odíde. Pauza.) I wanna feel you… (Chodí, zastaví sa, zase chodí, zase sa zastaví. Kričí dolu.) Héj, debili! – Teraz niečo uvidíte! – Vlastne uvidíte veľké hovno! – Lebo ste zahrabaní, tam dolu, v tých svojich smaradľavých sračkách, až po uši! – Ale prídete o veľký zážitok! – Lebo takýto výstup napísal iba sám veľký Shakespeare! (Chodí.) I wanna feel you… (Zastaví sa. Deklamuje.) Nešťastná Júlia si vráža ostrú dýku priamo do srdca… Jaj… Joj… Juj… Ach… Ech… Och… Uch… (Bez pohnutia, ticho stojí. Náhle sa ukrutne silno rozosmeje.) …Yes…! – Do riti, Dušan, ty si dobrý! – Si dobrý! – I wanna feel you… – Kde je toľko? – I wanna… – Do riti, Dušan, toto mi nerob! – Veď ty máš strach, ty sa bojíš, potia sa ti ruky… – Dušan, nehanbíš sa? – Si sračka! – Nie som sračka, nie som, nie som… – Ja – nie som – sračka! – Nie, nie, nie! – Ale áno – si, si, si! – Si obyčajná sračka posratá! – Nie som! – Ale si! – Nie som! – Si, si! – Nie som, nie som! (Vyťahuje cigarety, jednu vyberá z krabičky a dáva si ju do úst. Hľadá zapaľovač.) Kde v riti je toľko…?! (Prichádza D.) Do riti! (Dáva späť cigaretu do krabičky a krabičku do vrecka.)
D: Ahoj.
Dušan: Ahoj.
(Pauza.)
D: Ako sa máš?
Dušan: Ja dobre, a ty?
D: Tak všelijako. – Dobre vyzeráš.
(Pauza.)
Dušan: Hm. – Díky, aj ty.
(Pauza.)
D: Dobrá výška, čo?
Dušan: No, pekný výhľad.
D: Rozprával si sa s Evou?
Dušan: Rozprával.
(Pauza.)
D: Aj o nás?
Dušan: Áno, aj o vás, teda – o nás. – Prepáč.
D: Aj o… Ivete…?
Dušan: Áno aj. – O Ivete. – I wanna feel you… I wanna…
D: Čo si to spievaš?
Dušan: Ale nič. – Takú pesničku.
D: Hm. A o čom je tá pesnička.
Dušan: Ani neviem. V preklade to znamená asi toľko, že… chcem ťa – cítiť…
D: Cítiť?
Dušan: Áno – cítiť, cítiť!
D: Ježiš!…
Dušan: Čo je? – Stalo sa niečo?
D: Nie, nič, nič… (Pauza.) Pozri, Dušan, chcela by som sa s tebou vážne porozprávať…
Dušan: Veď sa rozprávame.
D: Mám toho toľko, čo by som ti chcela povedať. – Mám strašne veľa otázok, na ktoré si nedokážem sama odpovedať. (Pauza.) Vieš, že som si kvôli tebe chcela siahnuť na život?
Dušan: Preboha! – No to snáď nie! (Ide ku nej.) Pozri, Dana, poviem ti to na rovinu.
D: Áno?
Dušan: Dana… (Pauza.) Teraz, teraz ma dobre počúvaj, čo ti poviem…
D: Áno?
Dušan: Dana… (Pauza.) Chcem, aby si si uvedomila, že…
D: Áno?
Dušan: …že, že, Dana… nie! – Ty musíš byť stopercentne presvedčená, že…
D: Áno?
Dušan: … neexistuje, ani ten najmenší dôvod, ani ten najmenší, prečo by si to mala urobiť… aby si si siahla na život, Dana…! Len si poplač, poplač si, to ti pomôže… Daj to zo seba von, všetko, Dana… ták… dobre… výborne… moje malé dievčatko… teraz si pod mojou ochranou… (D v Dušanovom objatí prikývne.) Nesmieš mi toto robiť… nesmieš mi robiť takéto starosti… lebo potom by sa mohol Dušanko začať o teba báť… no, tak už bude dobré, toto dievčatko, lebo ináč dostane po zadočku a už sa smejeme… už sa smejeme… a slzičky vysušíme, ták… toto je už veľké a múdre dievčatko a už bude poslúchať, však? (D v Dušanovom objatí prikývne. Dlhá pauza.)
D: Dušan?
Dušan: No?
D: Aké ticho, však?
Dušan: No. – Počkaj, moja zlatá, Dušanko dostal chuť na cigaretu.
D: Ja ti zapálim. (Pokúša sa, ale nedarí sa jej.)
Dušan: Kašli na to! – Nebudem fajčiť.
D: Fajčiť sa nebude, ale bude niečo iné…
Dušan: Ideš ma zohriať?
D: Idem ti dať kus svojej energie. – Lebo teraz som nabitá ako tá najsilnejšia baterka. – Cítiš?
Dušan: Cítim…
D: (Smeje sa.) I wanna feel you… (D pobozká Dušana. Dlhý bozk.) Teraz som šťastná. (Znova dlhý bozk.) Keď si predstavím, ako som sa cítila pred pätnástimi minútami… (Znova dlhý bozk.) Počkaj, môj zlatý, musím niečo urobiť. (Beží na okraj strechy, zastaví sa, kričí dolu.) Héj, ľudia, počujete ma?! – Musím vám niečo povedať! – Som veľmi, veľmi šťastná.– Chcem aby ste to vedeli! – Že človek, keď veľmi chce, tak môže byť šťastný! – Chcem, aby ste pochopili, že utrpenie má vždy svoj koniec! – Chcem aby ste uverili…! – Pretože vás mám všetkých rada, všetkých vás milujem, nekonečne! – Dušan, poď ku mne, poď sem ku mne, Dušanko môj!
Dušan: Čo je?
D: Tu sa postav a daj mi ruku.
Dušan: Keď myslíš…
D: Držíš ma pevne? – Tak ma drž, pretože ti chcem niečo veľké povedať.
Dušan: Držím ťa…
D: Dušan, ja ťa mám strašne rada. – Milujem ťa. – Počuješ tie dve slová?
Dušan: Počujem.
D: Ja sa cítim teraz tak slobodná, všetko to zo mňa vyšlo – bolesť, utrpenie, pochybnosti o tebe, Dušan, ja ti absolútne verím, aj ty mi môžeš veriť, nikdy ťa nesklamem, nikdy v živote, to ti sľubujem! – Nikdy som nevedela, akú úžasnú silu môže mať láska. Povedz, či ma aj ty tak strašne ľúbiš, povedz mi to môj milý, môj najdrahší Dušan, povedz mi to hneď teraz, a ja v tom momente umriem od šťastia.
Dušan: Áno, ľúbim ťa, ale nemusíš tak ziapať.
D: Ja chcem kričať, chcem to vykričať celému svetu.– Milujem svojho Dušana!
Dušan: Prestaň, dobre!
D: Neprestanem, pretože cítim, ako zo mňa vyšla všetka bolesť a nahradila ju čistá láska! – Láska, ktorá tak povznáša! – Robí ma takou ľahučkou, ako biele páperie, vznáša sa… letí… Aj ja chcem letieť, chcem sa vznášať, spolu s tebou, Dušan, poď, budeme spolu letieť, kdesi ďaleko, kde budeme len my dvaja a naša láska, poď so mnou, Dušan, poď…!
Dušan: (Zápasí s D.) Do riti, neblbni, Dana! – Počkaj, ľahni si, ľahni si, Dana, neser ma, spadneme obidvaja…!
D: Ľahučko, ako páperie, chcem, ja to chcem – s tebou, spolu, my dvaja…
Dušan: Neblbni, neser ma, do riti, Dana, prestaň! (Prefacká ju.)
D: Len ma udri, udri ma, chcem to, chcem, silnejšie, ešte, ešte môj milý…!
(Zápas pokračuje. Dušan jej zapchá ústa. D kričí a smeje sa cez jeho ústa. Nakoniec krik a zápas odoznie a Dušan povolí zovretie. Dlhá pauza ticha. Dušan a D ležia vedľa seba.)
D: Dušan?
Dušan: No?
(Pauza.)
D: Počuješ to ticho?
(Pauza.)
Dušan: Ja už nič nekomentujem. – Ty si šibnutá!
D: Áno, som, šibnutá. – A nie je to krásne? – Byť tak nádherne šibnutý? – Povedz, nie je?
Dušan: Ja som realista, a ty by si mala byť tiež, lebo na to doplatíš!
D: Som pripravená na všetko, už znesiem akúkoľvek pohromu. – Rozumieš?
Dušan: Neviem.
D: Veríš v Boha?
Dušan: A ty veríš?
D: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi, chlieb náš každodenný, daj nám dnes, a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás od zlého… (Dušan podíde k D a objíme ju. Po skončení modlitby sa naši aktéri pomaly zosunú na zem, kde sa pomilujú. Scéna je tmavá, počuť len ruchy z ulice a fičanie vetra. Do všetkých týchto ruchov a zvukov, k nám však dolieha, akoby z diaľky, jeden, veľmi jemný hudobný motív. – Dvojica dokončí svoju činnosť, na scéne je opäť svetlo.)
Dušan: Hm… Takže…
D: Prosím?
Dušan: Nič. – Len som povedal “takže”.
D: Hm… Počul si tú hudbu?
Dušan: Počul. – Ktorú?
D: Pozri, koľko svetiel. – Mesto úplne ožilo.
Dušan: Hm…
(Pauza.)
D: Nechceš mi niečo povedať?
Dušan: Neviem. – A čo?
D: Hm. – Niečo.
Dušan: Ako… že sa ťa mám na niečo opýtať?
D: Možno…
Dušan: Dobre, v poriadku, tak sa teda pýtam: “Ako – sa ti to – páčilo?”
(D ide k Dušanovi a objíme ho.)
D: Veľmi, sa mi to páčilo. – Bolo to pekné – krásne – nádherné! – Bolo to ako búrka, ako keď prší a…
Dušan: Dúfam, že nepôjdeš zase lietať.
(Pauza. D zvážnie, pustí sa Dušana a ide na okraj strechy. Napodobňuje let vtáka – orla. Dušan ju uprene sleduje, nehýbe sa z miesta. D zrazu zoskočí z rímsy, rozbehne sa k Dušanovi, pobozká ho na líce a začne sa smiať.)
Dušan: Prečo sa smeješ?
D: Napadlo ma, čo by asi tak Eva robila, keby nás tu videla. Musím jej všetko porozprávať.
Dušan: Zbláznila si sa?!
D: Nie, len som žartovala.
(Pauza. Dušan sa náhle rozosmeje, a hneď zase zvážnie.)
D: Na čo myslíš?
Dušan: Na nič. – Len tak.
D: Stále si predstavujem dnešné doobedie v škole.
Dušan: No a?
D: Takže, to, s tou Ivetou, nie je pravda…?
Dušan: Nie.
D: To som rada.
Dušan: To je dobre, že si rada.
D: Vážne som rada.
Dušan: Veď jasné, jasnačka. – Úprimnú sústrasť.
D: Čo? – Prečo úprimnú sústrasť?
Dušan: Ja neviem. – Len tak. – Čo je?
D: Neviem. – Si taký zvláštny.
Dušan: Ja? – Nie. – Prečo?
D: Neviem. – Tak zvláštne odpovedáš.
Dušan: Aha, áno, áno! – Máš pravdu. (Pauza. Začne chodiť.) Ja som debil. – Neviem ani poriadne odpovedať. – Debil, nevie odpovedať… – Ale – počkaj – skúsim. – Dana, nehnevaj sa… – Neviem, ako ti to mám povedať… ja… vieš… ja som… ti nechcel ublížiť, veď ja… ja ťa mám… Dana… Ty si zmenila celý môj život. – Fakt, Dana… (Odgrgne si.) Prepáč, to nebolo naschvál. – To bol sprite. – Počúvaj smäd, nasleduj inštinkt… – Dana, veď mne o nič iné nejde, iba o inštinkt. – Dana, ty plačeš. – To som nechcel – rozplakať ťa – Do riti! – Čo robiť! – Čo robiť! – Včul buc múdry. (Ide na okraj strechy.) Hej, debili! – Čo mám robiť? – Čo? – Aha – áno – rozumiem. – Dobre – jasné. – Čože? – Ale jasné – bez obáv. (Ide k sediacej D.) Klop, klop. – Smiem prosiť? – Teda vlastne – smiem vstúpiť? – Ja som taký posol, posol dobrých správ – no naozaj – Viete, ja som poštár – na pol úväzku. – Roznášam dobré správy. – No a – vám som tiež – jednu takú, maličkú – na zasmiatie… (Vyberá z vrecka obálku s listom.) Tak. – Včul to bude vrcholiť. – Tu je tá správička. – Bola odoslaná hneď poobede, takže to máte expres – no – všetci sme pripravení… (Dá D do ruky obálku s listom.) Knot horí – rozbuška pripravená – pozor!…
(D číta list. Dušan uteká nabok, zapcháva si uši a dusí sa od smiechu. Dlhá pauza. D sa postaví a začne chodiť. Má hysterické pohyby. Zrazu sa zastaví a zakričí.)
D: Eváá!
Dušan: (Veľmi pozorne sleduje D, ako vedec, ktorý študuje svoj objekt.) To nemá chybu! – Tak predsa to vyšlo! – Som dobrý, som dobrý…
D: Evá! – Evá!
Dušan: Eva, poď sem! – Dana ti chce niečo povedať!
D: Ty zmizni!
Dušan + D: Evááá!
D: Zmizni!
Dušan: Chcem ti pomôcť. – Evá!
D: Dušan zmizni – som ti povedala!
Dušan: Dobre, okey – budem nestranný pozorovateľ. – To bude predstavenie, to bude rošáda! – Rošáda citov. – Síce neviem, čo to znamená. – Rošáda – to je šachový výraz. – Dana, dáme Eve šach. – Šach – mat! – Do riti, ja som normálne vzdelaný. (Zareve.) Eva!
(Pauza. Na scéne sa zjaví E. Dlhá pauza.)
E: Dana…?!
D: Eva…?! (Pauza.) Prečo si to urobila?
E: Že prečo – chceš to vedieť…? (Pauza.) Veď vlastne, ty by si mi mala byť povďačná. – Za to, že som ti ukázala, aký je…(Smeje sa.) Tri baby, za dva dni! – Pozri! (Ide k Dušanovi. Pobozká ho. Dlho sa s ním bozkáva. Dušan urobí veľavravné gesto – zodvihne obidve ruky nahor.)
D: Prestaň, ty sviňa, prestaň! (Odtrhne ju od Dušana.)
Dušan: Ja za to nemôžem, to ona.
D: Prečo si to urobila?
(Pauza.)
E: Nemusíš sa báť. – Ja ho nechcem – tvojho Dušanka – môžeš si ho nechať! – Nikdy sa mi nepáčil!

KONIEC UKÁŽKY

Ak by ste mali záujem o celý text hry, pošlite nám e-mail na adresu vrana@vrana.sk.
My vám potom pošleme platobné údaje: číslo účtu, sumu na zaplatenie a variabilný symbol.
Po zaplatení vám pošleme e-mailom celý text hry vo formáte PDF.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *