Divadlo – ako na to

Metodická príručka pre učiteľov, režisérov a hercov.

OBSAH:

ÚVOD
AKO ZAČAŤ
STRACH Z ČIERNEJ DIERY
DLÁVENIE KAPUSTY
OČI – ZRKADLO DUŠE
ŠTYRI EMÓCIE
VZŤAH
CHARAKTER
TEXT
IMPROVIZÁCIA
TÉMY NA IMPROVIZÁCIU
CVIČENIA
AKO ZAČAŤ PÍSAŤ

UKÁŽKA TEXTU

ÚVOD

Po vyše tridsaťročnej divadelnej praxi, najskôr ako herec – mím amatér, potom študent VŠMU v odbore divadelná réžia a po jej ukončení ako režisér a pedagóg v ZUŠ – ke, či na konzervatóriu, by sa zdalo, že ma v divadle nemôže nič prekvapiť. Opak je však pravdou. Prvé prekvapenie prišlo, keď som nečakane napísal v roku 1999 svoju prvú divadelnú hru „Jablko na streche“ a táto bola vzápätí ocenená „Radokom“ v Prahe. Táto skúsenosť odštartovala ďalšiu cestu v mojom divadelnom napredovaní – dramatickú tvorbu a priniesla so sebou množstvo vzrušujúcich zážitkov práve v písaní. Keď som napísal Jablko, nikdy by mi nenapadlo že za devätnásť rokov pribudne ďalších dvadsaťštyri hier a veľa krátkych etúd, ktoré volám jednoducho „scénky“. A ďalšie prekvapenia prichádzali a prichádzajú stále a znova každý deň, každý skúšobný proces či už v škole, alebo v profesionálnom či v amatérskom divadle.
Každý proces prípravy inscenácie je akoby „prvovýstup“. Samozrejme, máme vytrénované svaly, dobrú výstroj, overenú techniku, ale samotná skúsenosť je vždy nová. Vždy je to nový príbeh, nové postavy, charaktery, vzťahy a aj noví herci alebo žiaci. Aj keď s nimi robím už tretiu – štvrtú inscenáciu, herci sa menia, dospievajú, majú nové životné skúsenosti, čo sa napokon v práci prejaví. Takže vďakabohu za každodenné prekvapenia, za stále novú inšpiráciu a tvorivosť, ktorá spôsobuje že divadlo nás stále baví a nielen nás, ale hlavne našich divákov, veď hlavne pre nich to robíme.
V tejto krátkej pätnásťstranovej príručke chcem čitateľovi priblížiť niektoré moje praktické skúsenosti, možno aj návody, ako sa dá robiť divadlo. Samozrejme ciest je veľa a preto budem rád, keď si čitateľ nájde svoju vlastnú, k čomu ho aj moja príručka môže inšpirovať.

AKO ZAČAŤ

Tak ako v každej umeleckej oblasti, či je to hudba, tanec, výtvarné umenie, tak aj v divadle zohráva dôležitú úlohu talent. Nemenej dôležitá je technika. Tá sa dá naučiť. Talent nie, talent je dar od Boha. Nebudem rozoberať všetky vyššie spomenuté umelecké odbory, ale zastavím sa na chvíľu pri hudbe. Ak má päťročný malý klavírista absolútny sluch, je pravdepodobné, že niečo v hre na tomto nástroji dokáže. Ešte dôležitejšie je to v hre na husle. Okrem hudobného sluchu je potrebná celková motorika, prstoklad, vnútorné cítenie a temporytmus atď. Teraz opíšem moju vlastnú skúsenosť. Ak chce hudobník zahrať, povedzme na klavíri, jednoduchú skladbu, potrebuje cvičiť na tomto nástroji aspoň 2 – 3 roky. V divadle, ak ide o talentovaného žiaka stačia 2 – 3 mesiace, niekedy dokonca pár týždňov a žiak odvedie pozoruhodný výkon. Mal som žiačku, ktorá ku mne na dramatický chodila desať rokov. Dvakrát sa hlásila na herectvo na VŠMU – neúspešne. Potom prišiel žiak, ktorý po pol roku prípravy úspešne spravil skúšky a bol prijatý. Čo je teda hlavným kritériom dobrého herca? Je to na prvom mieste vnútorný výraz. Ak herec nemá vnútorný výraz, nemá talent. Až potom nasledujú hlasové, fyzické, gestické, intonačné vlastnosti, to znamená technika. Tá sa dá naučiť a musí sa cvičiť a zdokonaľovať, inak herec nedosiahne potrebnú virtuozitu.
A teraz k praktickým cvičeniam. Ja vždy začínam tak, že umiestnim herca do priestoru. Prázdneho javiskového priestoru. A poviem mu, aby sa hýbal. To znamená, určím nejaké vlastnosti priestoru. Poviem hercovi, že sa nachádza na starej povale, plnej pavučín, je tam šero a všade veľa prachu. Taktiež to môže byť stará vlhká pivnica, kde sú možno aj potkany. Alebo starý dom, kde sa možno ukrýva nejaký bezdomovec. To všetko sú dané okolnosti, ktoré sú veľmi dôležité a ktoré nás budú sprevádzať počas celej divadelnej práce. Tých okolností môžu byť tisícky, všetko závisí len od našej fantázie.
Takže potkany alebo bezdomovec, alebo hocijaké iné nebezpečenstvo, ktoré sa odrazí na našom konaní. Vytvárame si vzťah k týmto okolnostiam. Sme neistí, možno trochu prihrbení, opatrne našľapujeme, očami blúdime po priestore. To je cvičenie „Neznámy priestor“. Teraz poviem, čo je potrebné a čoho sa treba vyvarovať. Na prvom mieste, ako som už povedal, je vnútorný výraz a hneď za tým je prirodzenosť. Herec nesmie prehrávať, nesmie hrať kŕčovito. Musí byť jednak uvoľnený, ale zároveň má v sebe určité napätie. Možno len v jednej končatine v jednom svale. Čo to znamená „prehrávať“? Znamená to viac sa sústrediť na vonkajškový prejav ako na vnútorný. Napríklad: ťarbavo chodiť, robiť neprirodzené, prehnané pohyby rukami, vyvaľovať oči, neprirodzene dýchať, škľabiť sa atď. Ja žiakom vždy hovorím: „Sústreď sa na vnútorný pocit, hraj viac vnútorne, šetri si vonkajšie prejavy.“
Teraz musím niečo povedať o známej Stanislavského vete: „Konanie je pasca na city.“ K. S. Stanislavskij bol veľký ruský režisér zo začiatku minulého storočia, ktorý vytvoril realistickú hereckú školu. Hoci niektoré jeho tézy sú už prekonané, práve tá o konaní a citoch môže byť pre začínajúceho žiaka herectva užitočná. Znamená to, že keď potrebujem vytvoriť nejaký charakter a neviem ako na to, môžem ísť na to opačne. Uvediem príklad. Potrebujem vytvoriť charakter starého, chorého muža. Čím sa vyznačujú takýto ľudia? Sú zhrbení, pomaly sa pohybujú, robia malé kroky, rýchlejšie dýchajú. Tak to skúsim vyjadriť v priestore. A tieto fyzické prejavy spôsobia v mojom vnútri istý pocit, s ktorým ďalej pracujem a rozvíjam ho. Niekedy môže byť takým spúšťačom aj rytmus. Najskôr vonkajší a potom vnútorný. Odporúčam veľa pracovať s týmito princípmi.

STRACH Z ČIERNEJ DIERY

Často sa stáva, že začínajúci herci majú akoby strach z hľadiska. A to najmä keď sa v sále zhasne a herec je osvetlený reflektormi a hľadisko vníma ako akúsi čiernu dieru, ktorá z neho mnohokrát vysáva energiu a vyvoláva v ňom neistotu a dezorientáciu. Vtedy má neskúsený herec tendenciu otáčať sa chrbtom k divákom, alebo aspoň z profilu. Celkovo na ňom vidíme, že sa na javisku evidentne necíti ako doma. Treba na to žiakov už na začiatku upozorniť a robiť rôzne etudy, cvičenia a situácie, ktorými sa tento strach a neistota z hľadiska, eliminuje. Napríklad aj vyššie spomínaný „Neznámy priestor“. Pozor, to neznamená, že žiak sa nesmie vôbec otočiť chrbtom k divákom. Môže, ale vždy je to len chvíľočka, keď sa presúva, ide dozadu, alebo je to zámer. Takto sa žiak pripravuje na účinkovanie v predstavení, keď bude hrať s inými hercami. Tu patrí aj štylizácia, keď sa postavy nemusia pri dialógoch vždy na seba pozerať, ale hrajú akoby cez diváka, t. j. otočení dopredu. Táto štylizácia sa často používa v modernom divadle, ale nielen tam.

DLÁVENIE KAPUSTY

„Dlávenie kapusty“ je ďalšou veľkou chybou začínajúceho amatérskeho herca. Podobne ako otáčanie sa chrbtom, aj toto je zapríčinené neistotou, strachom, neskúsenosťou. Čo sa vlastne deje? Herec, ktorý stojí a počúva druhého herca, alebo sám má nejaký monológ, jednoducho prešľapuje. Je akoby v rozpakoch. Toto je veľká chyba a treba na ňu od začiatku upozorniť, aby si herec na ňu nezvykol. Postoj herca musí byť pevný, sebaistý. Herec je akoby zakorenený do podlahy. A to isté sa deje pri chôdzi. Neskôr uvediem viacero cvičení práve na javiskovú chôdzu. Hercove chodidlá a tiež nohy musia byť pevné, herec nesmie po javisku „tancovať“. Musí cítiť dosky. Musí to byť ťažká, pevná chôdza, s patričnou istotou a cítením podlahy. Samozrejme, aj tu sú výnimky. Inak chodia muži, inak ženy. Ženy sú jemnejšie, preto tomu zodpovedá aj ich chôdza. Viem si predstaviť aj nejakého muža, ktorý sa pohybuje po špičkách. Ale celkovo platí to, čo som povedal. No nemusí každý herec chodiť ako medveď. Ide viac-menej o pocit pri chôdzi. Ten je určujúci. V divadle nesmie byť nič neisté.

OČI – ZRKADLO DUŠE

Málokto si uvedomuje, aký význam majú v divadle oči herca. Tento najmenší orgán možno z dvadsiateho radu nevidíme, o to viac ho cítime. Oči alebo pohľad vytvára množstvo významov. Ak chce herec upriamiť divákovu pozornosť na nejaký predmet, napríklad stoličku, jednoducho sa na ňu pozrie a divák urobí to isté. To je riadenie pozornosti. Iný príklad: Ak chceme vyjadriť, že niekto prichádza, pozrieme sa tým smerom, ale potom sa zasa dívame dopredu, čím akoby ignorujeme prichádzajúceho. Zvláštnu sugesciu má, keď herec stojí vpredu na proscéniu, hovorí monológ a uprene sa díva do hľadiska, tak desať centimetrov nad hlavami divákov. Alebo cielene, najmä v komédiách, komunikuje s divákmi tak, že si niektorých vyberie a díva sa im priamo do očí, priamo ich oslovuje. Sú rôzne pohľady. Môže byť situácia, keď sa herec díva a vidí, alebo sa díva a nevidí. Očami sa dá aj počúvať. Alebo situácia rôznych vizuálnych predstáv, možno halucinácií. Pohľadom sa dá taktiež vyjadriť strach, že čakáme niekoho za svojím chrbtom. Očami sa dá vytvoriť veľké napätie, keď sa dvaja herci na seba uprene dívajú. Pri stvárňovaní hocijakej emócie majú oči svoj význam. Spomeňme si napríklad na oči Júlie, keď jej Rómeo vyznáva lásku. A tie isté oči, keď vidí v hrobke mŕtve telo svojho milého. Ja osobne mám záľubu v pozorovaní očí hercov keď hrajú. Potom keď dohrajú a vyjdú na klaňačku, ich oči sú celkom iné. Mám pocit, že sú to úplne iní ľudia. Veľmi odporúčam robiť cvičenia a situácie, ktoré som vyššie opísal.

KONIEC UKÁŽKY

Ak by ste mali záujem o celý text metodickej príručky, pošlite nám e-mail na adresu vrana@vrana.sk.
My vám potom pošleme platobné údaje: číslo účtu, sumu na zaplatenie a variabilný symbol.
Po zaplatení vám pošleme e-mailom celý text príručky vo formáte PDF.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *